Autizmus na cestách života

Milujem ľudí, ktorí sa na nič nehrajú a sú prirodzení a neprikladajú nepodstatným, pre iných podstatným veciam, väčšiu dôležitosť ako si zaslúžia. Stretla som životom dozrievajúcu a na zdravé názory bohatú osobu, s ktorou sme prebrali témy okolo problematiky autizmu. Nebudem tu nič rozoberať, lebo témy, ktoré sme spolu
preberali, pochopia len zrelí ľudia, ktorí si uvedomili, že veci sa dejú nie náhodou, ale s presným určením. Že ľudia, ktorí sa majú stretnúť, stretnú ľudí, ktorí ich k sebe nasmerujú. A hoci indície nie sú presné, ten, kto vie s nimi narábať, toho, koho má nájsť, nájde.

Autizmus je cesta, cesta poznania pravdy v nás, prijatia, ktoré bolí, pomenovanie vecí, ktorým je potrebné dať slovný výraz. Je to čosi hlboko zakódované v každom z nás a spejúcemu k premene myslenia, vráteniu sa k prameňu sily, ktorá je v minulosti. Dnes sa ľudia stali „bezkoreňoví“. To je chyba, lebo problémové správanie, poruchy učenia, poruchy psychiky priniesol nový spôsob života.
Všetky vplyvy, ktoré na neho pôsobia, v nás už dávno učinili zmenu a odpoveď je hlboko v bunkovej podstate človeka. Nepoznať svojich predkov je spreneverením sa proti sebe samému. Možno akademická spoločnosť so mnou nebude súhlasiť, ale veľakrát sú odpovede jednoduché a každý deň sa
na ne dívame. Sú všade, v televízii, v osobnom živote, stačí len vnímať inak, tak ako to vnímajú ľudia s autizmom.
Ešte nikoho nenapadlo, že sme obklopení chaosom, ktorí nás deformuje? Hluk, smog, nekomunikácia, áno v dnešnej dobe internetu, keď sú všetci on
line a nekomunikácia? Ťukáme do vymožeností doby a už ani nevieme, ako znie hlas nášho priateľa, akú má farbu očí, aké to je kohosi len tak objať, pohladiť, dotknúť sa ho.

Pre zamestnanosť rodičov, ktorí musia uživiť svoje deti, strácame kontakty. Deti vychováva umelá skrinka, už pomaly ani nevedia, čo to je, len tak sa hrať futbal s kamošmi, stavať bunker na strome, deti nerozvíjajú fantáziu, hodiny dokážu presedieť pri tablete, PC.
Ľudstvo stráca to, čo mu ako homo sapiens prinieslo výhru nad neandetárlcami, bola to forma komunikácie a dorozumievania sa.
Prestávame komunikovať ako homo sapiens a prechádzame do vyššej úrovne vývoja?
Koľko táto premena bude trvať, čo všetko musí bunka spracovať, aby to pretransformovala do vyššej vysokoefektívnej formy?

Desí ma umelá inteligencia, ktorú vyvíjame, stále nám to ukazujú ako výdobytok doby.
Hľadáme náhradu za človeka, aby sa o nás starali stroje s umelou inteligenciou a potom sa mi vynára otázka, na čo tu potom bude človek? Veď ak dáme strojom inteligenciu a oni sa budú vedieť opraviť, dokážu viac než my. Stanú sa nesmrteľné!!!!!! Ako veľmi si človek rozumný dokáže zničiť život túžbou nič nerobiť. Ľudia prestávajú pracovať manuálne, deti strácajú motorické zručnosti, jemná a hrubá motorika sa narušuje, nestimulujú sa centrá v mozgu, ktoré sú zodpovedné za rozvoj reči. Množstvo detí s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Kto za to môže? My sami. Chceme ľahší život, ale ten nikdy ľahší nebude, kým nepochopíme podstatu, prečo sme tu. Chcela som napísať jednu vetu od Alberta Ensteina, ale múdry internet mi ju nenašiel, ale našiel niečo omnoho výstižnejšie, čo povedal, že „intuitívne zmýšľanie je posvätným darom a racionálne zmýšľanie verným služobníkom. Vytvorili sme spoločnosť, ktorá uctieva služobníka a na dar zabúda.“

Veľa vecí sa mi na ceste menom autizmus potvrdzuje, že nič nie je náhoda, všetko je predurčené a je našou osobnou voľbou. Ak prijmeme výzvu a použijeme všetky naučené a dobré veci správne, posunie nás to k pravde. Pravda rovná sa sloboda.
Ďalším človiečikom, ktorého som na ceste späť z mojej cesty stretla, bol mladý muž s Aspergerovým syndrómom, ktorý to od detstva nemal ľahké. Maminka si s ním užila a má môj úprimný obdiv. Otec, ktorý statočne pracuje a s láskou sa stará o svoju rodinu. Chlapec na mňa urobil veľký dojem, šikovný, rozvíjateľný, talentovaný, komunikatívny. Žiaľ zavretý doma, on i jeho mamina. Segregovaný. Potenciál bez využitia. Otázka znie, ako využiť tento potenciál, ako im pomôcť, ako pomôcť sebe a môjmu dieťaťu? Mnohým iným? Cesta je v každom z nás, ak si uvedomíme podstatu v nás a spojíme všetky tie dobré podstaty, dokážeme meniť „nemenné“. Cítila som sa v blízkosti týchto úžasných ľudí príjemne, tak ako pri prvom mojom stretnutí s paňou od Pezinka. Ľudia s tvárou a nie maskou. Moja práca, ktorá si ma osudovo vybrala, mi otvára rozmery autizmu, obrovské spektrum, v ktorom chápem, že ľudia s autizmom už majú svoje zmysly nastavené inak, ak dostanú šancu, sú ako my, ak nie, odrážajú nedostatky toho, čo ich ovplyvňuje. Zrkadlia svet vo všetkých jeho podobách.

MH