Autizmus dospelých

Možno aj cez jej výpovede sa odhodlajú ďalší rodičia a napíšu nie-čo, čo pomôže aj ostatným. Pani Milka sa veľa so svojím Števkom rozpráva, samozrejme, takým jeho spôsobom. Ten spôsob je taký, že on jej kladie otázky a ona odpovedá. Pri tom rozprávaní má potrebu chytať ju napríklad za  nos, alebo hladkať ju po tvári alebo ruke. Potrebuje istotu jej prítomnosti. Keďže je Števko na invalidnom dôchodku, čas trávia spolu doma a veľmi ho teší starostlivosť o  sliepočky. Máva radosť, keď znesú za plnú mištičku vajíčok. Sliepočiek musí byť vždy osem, nechce jej povedať, prečo práve osem, je to jeho tajomstvo. Chodí s ním aj ku psychológovi. Pán doktor tam robieva s pacientmi náučné kvízy, pri ktorých sa dajú vyhrať malé vecné ceny a Števko veľmi často vyhráva. Až sa tomu všetci čudujú a jeho mamu to teší, že si toľko pamätá zo školy a z detstva, kedy rád študoval encyklopédie. Pamätá si jaskyne, kde sa ktorá nachádza, pamätá si rôzne oblasti a polohy, vie určiť či je to južne, alebo severne, západne, východne, proste veci, ktoré bežne ľuďom neprídu vôbec na rozum, v tom je geniálny. Pre mamu to je odmena, keď vidí jeho šikovnosť.

Trápi ju ale to, že už dlhšiu dobu máva Števko strach, ktorý býva sprievodným znakom autizmu. U jej syna je to asi tak že na niečo sa upriami, trebárs, či nedostane nejakú chorobu a začne potom cítiť jej prejavy. Vždy mu to vyhovorí argumentáciami, ale zase si nájde niečo iné. Samozrejme, telesne je v poriadku. Čosi podobné cítil aj v detstve, vtedy to boli chute. Takže aj takéto sú prejavy autizmu. Najťažšie momenty, ktoré si priniesol do dospelosti, je jeho neprijatie zo strany okolia to, že vnímal a spracovával vonkajšie podnety inak ako jeho rovesníci, čo bolo pre okolie ťažko prijateľné. Dodnes má z toho následky, vracajú sa mu spomienky, ktoré pochopil nesprávne alebo mu boli vysvetľované spôsobom, ktorým to nebol schopný pochopiť.

Pár rokov dozadu, keď pani Milka za pomoci svojej rodiny opravovala priestory v ich dome, Števko túto situáciu vyhodnotil veľmi stresovo a celú radosť z vymaľovaného priestoru pokazili jeho výbuchy hnevu. Pre neho to bola strašná zmena. Jeho výbuchy zlosti trvali dlhé obdobie, takže aj opravená chodba a nová dlažba boli hneď poškodené. Vtedy už vedela, že ľudia s autizmom zle reagujú na zmeny, ale netušila, aký to bude mať dopad na ich život. Až psychiatrička jej potom povedala, že to nespôsobila zmena farby tej chodby, ale vôbec celá práca, že sa s tým vôbec niečo robilo, celý ten rozruch okolo toho. S pochopením minulosti, po dlhých rokoch vymaľovali Števkovu izbu, a po predošlých skúsenostiach Števka pripravila Emília tak, že už rok dopredu mu rozprávala o maľovaní, vybrali spolu farbu a výsledok bol vynikajúci, tešil sa z nej. Jeho spôsob vyjadrovania radosti bol a je, že každému o tom rozpráva. Možno nikdy nepovie slovo teším sa, asi ani nevie, čo to je. No vyjadruje to vďačnosťou, ďakovaním.

V ich obci je tradícia stretávania rodákov, Števko tam zvykne vystupovať. Hrá na trúbke pesničku Dedinka, ty moja rodná krásna. Až minulý rok sa mamina dozvedela, že to preto, lebo túto dedinu má rád. Ďalšia informácia pre Emíliu je, že sa Števko nevyjadruje hneď, ale potrebuje svoj čas. Stále sa učia spolu prežívaním spoločných chvíľ objavovať nové veci.
Vianoce v ich dedine sú krajšie aj vďaka Števkovi, na Štedrý deň po polnočnej omši pred kostolom hráva Tichú noc. Mama stojí pri ňom a dáva mu podporu, povzbudenie, ako vždy. Ľudia sa tešia, ďakujú. Je to mravenčia práca, ale aspoň pri takýchto veciach zabudnú na tie horšie. Teším sa na ďalšiu spoluprácu, prajem celé- mu kolektívu vášho - nášho časopisu krásne dni.
Emília Rebová