Všade sa píše o poruche. Je to porucha alebo už nová vývojová etapa človeka? Prednedávnom som pozerala dokument o premene druhu homo erectus na homo sapiens, celá táto epocha trvala 250000 až 300 000 rokov, na konci tohto vývoja ostalo pár 10 000 bytostí dnešného homo sapiens, ktoré sa prispôsobili podmienkam. Prežili tí silnejší a organizovanejší. Kde je napísané, že naše deti nemôžu byť začiatkom zmeny homo sapiens na niečo vyššie ako sme my? Prečo mnohé strácajú schopnosť verbálne komunikovať, keď naša skupina práve rečou postúpila o level vyššie.
Mnohé naše deti s autizmom majú obrovské dary, ktorým my, ich rodičia, nerozumieme, vysokofunkční ľudia s autizmom dokážu ľahšie fungovať vo virtuálnom svete alebo majú iné vyššie danosti, ktorých sa my prevažne neurotypickí /?/ obávame. Mnohé deti s autizmom nevedia klamať, ak to robia, kopírujú čosi, čo prevzali za svoje, lebo im to pomáha prežiť. Práve pred našimi očami sa mení čosi, čo sme sami svojimi túžbami po ľahšom živote spôsobili. Vojny, ranené ľudské pokolenia, nárast rôznych technických vymožeností, pohrávanie sa so životom, prijímanie cudzích látok do tela, experimentovanie so stvorenstvom a jeho genetickou modifikácou, elektronický smog a iné naše vplyvy menia aj naše deti, menia aj nás.
Naše deti prišli v rozmanitých formách, vysokofunkčné, múdre, inteligentné , no pre okolie nevychované. Stredne funkčné s nižším intelektom, ustráchané, ťažšie vzdelávateľné – pre okolie nevychované. Nízkofunkčné, s nižším intelektom , inými postihnutiami, nerozprávajúce, kričiace, neprimerane reagujúce – pre okolie nevychované. ASPERGERI inteligentní svojskí jedinci, géniovia – pre okolie nevychovaní. Opakujem posledné slovné spojenie, viem prečo, lebo všetky deti s autizmom, či sú v prvej, druhej, tretej alebo štvrtej skupine, sú zväčša na prvý pohľad krásne bytosti, lež sú iné - pre okolie nevychované. My rodičia to máme ťažké, ale skúsme sa na to pozrieť inak. Koľkí z nás dali svoj život a život svojho dieťaťa niekomu s dôverou do rúk. Koľkí sme dovolili, aby iní rozhodovali o nás. Kto má právo robiť rozhodnutia za nás? Nikto.
Rodíme sa ako samostatná jednotka, ktorá je zodpovedná za vlastné dýchanie, myslenie, prežívanie vecí, sme na začiatku jeden perfektne naprogramovaný organizmus, ktorý začne niekto meniť. Výchova v rodine, dogmy, škola, politika, štát, svetová mienka. Každý prichádza sám, zodpovedný za to, že vlastným postojom k sebe žije a privádza na svet nový život. Zodpovedný aj za ten nový život, nech je v akejkoľvek podobe, zodpovedný pomôcť mu aj za cenu, že musí zmeniť mnohé nakódované veci, ktoré dostal. Zmena alebo ako sa odborne pomenúva porucha autistického spektra priniesla pre nás ako rodičov povinnosť pomôcť ľahšie prekonávať našim deťom život na ceste, na ktorú sme ich vďaka našej ľahkovážnosti priviedli. Sme najvhodnejší medzičlánok, ktorý môže pomôcť nielen našim deťom, ale všetkým. Vždy mi napadne myšlienka „Mnoho povolaných, málo vyvolených „. Berme to povolanie vážne, aby sme sa stali vyvolenými, ktorí spolu so svojimi deťmi prinesú zmenu. Odvahu rodičia, ja som jedna z Vás. Osud mi naložil, ale ja sa na to pozerám ako na obrovskú výzvu, lebo ak niečo dostanete a je to čosi viac, ako majú tí druhí, má to vysokú cenu.
Viem, o čom píšem, ak sa vás asistentka v synovej triede opýta, kde beriete silu robiť, čo robíte. Či nemáte dni, keď máte chuť to zabaliť, je to presne pomenované. Aj ja mám dni, keď si poviem, dnes nie, ani zajtra, ale potom príde impulz, stretnutie, film, článok, myšlienka, ktorá to zo mňa zhodí a dá mi nádej, že to má zmysel a znovu idem ďalej. Život má zmysel, nič nie je náhoda, ale presný zámer. A preto, moji milí odvážni rodičia, nebojte sa, keď zlyháte. Sme len ľudia, pokiaľ si uvedomíme chybu, máme šancu opraviť ju. Tak opravujme.
Mária Helexová
Január 2015
0800 105 707 
