Rodič po udaní tejto novinky sa stáva stratený. Čo s tým? Ja ako človek, ktorý si odžil svoje poviem, že na Slovensku je toto slovo veľký problém, lebo to nie je slovo, ale charakteristika celého ďalšieho chodu vášho života. Každý rodič si myslí, že s diagnózou sa život, ktorý bol doteraz ťažký, zmení na ľahší, ale nestane. Nie sú na neho lieky, funguje na neho len tvrdá drina.
Na začiatku problémov zaznejú otázky, kto za to môže, prečo práve ja? Všetko si nesieme v sebe, tieto deti sú niečím výnimočné. Prichádzajú na svet za rôznych okolností. Niektoré veľmi skoro, do vienka dostanú aj iné diagnózy a autizmus, iné prídu za normálnych okolností, sú nádherné, ale časom si všimneme, že sú iné. Ťažko sa to prijíma a keď to nám rodičom dlho dochádza, začnú to viditeľne prejavovať svojím dôrazne iným správaním. Nie preto, že by nás nemali radi, ale preto, aby nás naučili konečne počúvať. Ak to neurobíme, zatvoríme sa do kruhu, z ktorého časom už ťažko dokážeme vystúpiť my i naše dieťa.
Sme výnimoční rodičia, lebo si nás vybrali výnimočné deti. Viem o čom hovorím, sama som prešla cestou všetkého, čo píšem. Bez môjho jedinečného syna by som to tu dnes pre vás nepísala. Každý rodič má vzdelanie, ktoré môže rozvíjať popri svojom dieťati, ak urobí o čosi viac, nie len toľko, koľko musí. Autizmus znamená robiť o čosi viac, hľadať tam, kde iní povedia, že nič nie je, počúvať v tichu aj hluku tón, hlas či myšlienku pre váš spoločný život. Sme s našimi deťmi prepojení zvláštnym putom, možno intenzívnejším ako tí s obyčajnými deťmi. Naše problémy sú ako ich, ale na druhú, na tretiu, na štvrtú umocnené mocninou, ktorá zhodnocuje náš život. Ak chcete milí rodičia v živote s vašim dieťaťom niečo zmeniť, musíte začať od seba. Neobviňujte sa, začnite v sebe hľadať podobnosť s vašim prežitým životom a tým ,čo vám dieťa zrkadlí... všetko so všetkým súvisí. Nepôjde to rýchlo, skôr pomaly, je to zdĺhavý a pracný proces, ovocie býva malé, ale o to sladšie. Pre nezainteresovaného malé kroky, obrovské pre vás, lebo vy viete, aké prekážky v sebe ste museli prekonať. A tie sú individuálne u každého rodiča zvlášť. Nehanbite sa priznať si to, vyplakať sa do vankúša, pustiť slzu, tam, kde sa to nehodí, zvýšiť hlas, povedať nie, povedať mám ťa rád, lebo iná šanca už nebude, objať niekoho bez predsudkov. Hovorí sa o našich deťoch, že neznášajú dotyk, objatie. To nie je pravda, ak sme v rovnováhe, dovolia to, ak nie, tak sa bránia.
Sú chvíle, ktoré ja nazývam, že nebo sa dotýka zeme. Keď môj syn príde ku mne vo chvíli, keď mi je najhoršie, zoberie moju hlavu do svojich malých rúk, dvihne mi bradu a priblíži sa svojou tvárou k mojej, pozerajúc sa mi do očí. Jeho pohľad je jemný a prenikajúci až do duše. V tom momente viem, čo znamená slovo láska. Mnohokrát ma vytáča svojimi prejavmi, ale učím sa to zvládať. Za každým malým víťazstvom nad sebou, urobíme spolu dva kroky vpred. To je aj vaša cesta rodičia.
Tí, ktorým deti nerozprávajú poradím, aby sa snažili nájsť čas na spoločné tiché chvíľky. Tí, ktorí máte deti rozprávajú- ce, dobre ich počúvajte a rozmýšľajte prečo veci opakujú a hľadajte s nimi význam. Určite tam je. Naše deti nás potrebujú a vedia, že si dobre vybrali práve nás, preto ich nesklamme a učme sa cnostiam. Trpezlivosti, cieľavedomosti, láske, porozumeniu, súcitu, pravde, lebo toto spoločnosti chýba a oni nám to prišli pripomenúť. Neurobme z nich robotov, ktorí budú fungovať na rozkazy ale bytosti, ktoré majú dušu.
Mária Helexová
November 2014
0800 105 707 
