Autizmus a nové stretnutia

Zrazu začnete pozerať zabudnutým pohľadom na svet a všetko je jasné. Od chvíle počatia nášho syna som stretávala rôznych ľudí, ktorí hlboko zasiahli do našich životov. Cez jeho predčasné narodenie a všetky strachy, ktoré som musela sama spracovať. Keď som musela prvýkrát prebrať
zodpovednosť za život niekoho iného a naučiť sa veriť, že je rovnako silný ako ja. Nepripustiť si myšlienku, že tu nemusí byť. Najťažšie chvíle života. Strach má svoju hmotnú formu, vie to každý človek, čo má niečo podobné za sebou. No a v tých chvíľach prichádzali tí praví, ktorí ma formovali, vlastne môj syn ich priťahoval. Učili ma cez svoje zvládnuté útrapy, ako ich mám zvládať ja. Straty, bolesti, slzy a všetko, čo mi dalo posilnenia.
Keď pred vyše rokom po dôkladnej príprave na cestu autizmu a hľadania jeho iného rozmeru, som sa rozhodla prevziať našu organizáciu, priznávam, so zmiešanými pocitmi a istou nedôverou, či to zvládnem, urobila som neistý krok. So zápalom v srdci pomôcť môjmu synovi a iným deťom a ich rodinám žiť konečne plnohodnotný život. Ešte nie sú vybudované moje plány, „zatiaľ“, ale pochopila som, že ak má byť pomoc komplexná, musím prejsť mnohými skúškami, výzvami.
Napriek všetkým problémom sa mi podarilo v priebehu roka urobiť nemálo dosť dôležitých krokov. Prekonať vlastné strachy, spoznať pre mňa úplne nových ľudí, písať články, rozprávať o problematike, učiť sa priebežne od ľudí, ktorí ma učili. 

Začalo to presne v decembri pred prevzatím funkcie predsedkyne. Už pol roka som kdesi mala odložené číslo s menom jednej terapeutky. Zabudla som na neho, ale telefonát s kamarátkou mi ho pripomenul, veď ona mi ho dala. A s otázkou: „Ty si jej ešte nevolala?“ som vo svojich papieroch začala
bádať. Ešte som nemala odvahu. Ale našla som si jej email na internete, napísala správu s informáciami, o čo mi ide a s malou dušičkou čakala, či príde odpoveď. Prišla, pokojná a veľmi príjemná, na konci s výzvou, že „kontakt nadviazaný, telefónne číslo na mňa máte, ak by ste potrebovali, aby som Vám zavolala ako prvá, môžete mi dodať Vaše číslo, alebo mi pokojne môžete nejaký čas písať“.

V hlave mi vŕtalo, čo je to za človeka. Jeden podvečer som zavolala na číslo naškrabané na kúsku papiera. Zrazu sa na druhej strane ozval príjemný, pokojný hlas. Moja duša v tej dobe bola rozorvaná a pokoj na druhej strane ma tak trochu vyvádzal z miery. Dohodli sme sa na osobnom stretnutí.
Nevedela som, čo očakávať, už som prešla mnohými vecami, napr. terapiou pevným objatím, to mi tiež niečo dalo, ale to, čo ma čakalo tu, bolo niečo iné. Prvý dojem - príjemný človek, ktorý ma nechal vyrozprávať sa. Žiadne súdenie, zbytočné otázky. Už pri druhom stretnutí som začala makať na úlohách, ktoré mi boli dané. Naučila som sa relaxovať, spracovávať informácie, spájať súvislosti a moja učiteľka ma pomaly previedla cez mnohé
úskalia vlastnej bytosti. Ak som niektoré veci považovala za vyliečené, až po sedeniach s ňou som dokázala skutočne odpustiť a časom v tých najbolestivejších veciach nájsť súvislosti a ponaučenie. Človek očakáva zázraky na počkanie. Tak to nefunguje, na zázrakoch sa musí drieť a potom prídu úspechy, nie v hotových veciach, ale v ľuďoch, s ktorými tie zázraky urobíte. Ak do istej doby som mala pocit, že všetko je zlé a proti mne, zrazu tie nepriaznivé veci, ktoré by som kedysi považovala za neriešiteľné, stali sa v pokoji zvládnuteľné.
V krátkom čase mi do života prišlo veľa dobrých a skutočne úprimných ľudí. Niet nad dobrého učiteľa, ktorý naučí človeka pracovať so sebou, veriť v svoje schopnosti, vážiť si svoju jedinečnosť a pochopiť, že každý môže docieliť všetko, čo si zaumieni, len musí odložiť ťažobu minulosti a otvoriť srdce poznaniu.

V spojitosti s touto skúsenosťou som pochopila, že všetko, čo sa mi v posledných jedenástich rokoch stalo, bolo súčasťou niečoho predurčeného. Že všetko malo byť tak, ako sa to stalo. A každý, kto sa na tom podieľal v dobrom alebo zlom, za jedenásť rokov prešiel vlastným údelom. V posledných mesiacoch sa mi všetko vyjasnilo. Pochopila som jednu vec, že všetko, čo sa mi prihodilo, dalo základy mojej terajšej práci. Chcem, aby sa ľudia s autizmom mali dobre, všetci, aj tí, ktorí to nepriznali a sú medzi nami.
Prežívajú útrapy v školách, nepovšimnutí vlastnými rodičmi, neprijatí spolužiakmi, ktorí ich šikanujú. Inteligentné deti milujúce encyklopédie, žiaľ nezvládajúce učenie a domov nosiace zlé známky. Ukrývajúce svoje nedostatky v spracovávaní informácií, niektoré spomalené, iné hyperaktívne,
utiahnuté niekde v kúte s bábikou so slzami v očiach. Terorizované otcom alkoholikom a pomáhajúce chorej maminke a dvom malým súrodencom. Nakoniec vyštudované dve vysoké školy a neschopné sa uplatniť v živote. Milujúce vláčiky, tiché a mierumilovné, ktoré spolužiaci skoro len tak z nudy
obesili. Áno, poznám tie príbehy a ešte mnohé iné. Nikto im nikdy neurčil diagnózu, žijú medzi nami, pracujú, rozprávajú, snažia sa žiť čo najhodnotnejšie. Hlboké ryhy ich neprijatia v detstve sa preniesli i do ich súčasných životov. Dnes už to viem, že sú tu, inak mysliace, ale nie hlúpe bytosti. Boli tu, sú tu a prichádzajú nové. Nie je začo sa hanbiť, sú naše a sú výsledkom neurotypickej kultúry (neurotypický - typický v prejavoch nervovej sústavy). Sú naším obrazom, len my môžeme ovplyvniť ich výzor a osobnú výpoveď.
Všetci máme za nich zodpovednosť, preto urobme v našich a ich životoch niečo viac, autizmus sa týka každého z nás.
M.H.