V rámci komunitného plánu sociálnych služieb mesta Banská Bystrica z našej strany vznikol podnet na vytvorenie projektu „Podpora programov pre domácich opatrovateľov (alebo aj rodičov na OP, RD) na obnovenie zručností v bežnom živote.“ Viem osobne ako ťažko je zmeniť niečo v živote rodiča, ktorý sa dennodenne borí s neľahkou pozíciou v spoločnosti. Snažím sa aj rodičov v SPOSA BB motivovať, aby hľadali v sebe potenciály na zmenu v živote. Ako zástupkyňa združenia, ktoré hľadá pomoc pre rodiny s osobami s autizmom, podieľam sa na tvorbe podmienok aj v komunitnom centre Fončorda a snažím sa nachádzať aj cez tento nástroj, inšpiráciu pre naše rodiny.
V lete sa uskutočnila „DEKOVICA“, a na nej sme si odprezentovali aktivity, ktoré chystáme, alebo chceme priniesť ako prínos pre komunitu. V komunitnom centre fungujú občianske združenia, ktoré majú rôzne zamerania. Mladí parkuristi, maminy na rodičovskom, aktívni seniori a aj hendikepovaní. Keďže participujeme na našom programe vzdelávania rodičov, ktorí stálou starostlivosťou stratili takpovediac orientáciu v dnešnom svete, zaujal ma príspevok pani Natálii Ceglédyvej (líderka OZ aktívni seniori AkSen), ktorá chystala pre svojich seniorov kurz základov na PC. Uvedomila som si, že aj cez priestor komunitného centra a ľudí, ktorí tu niečo organizujú je možné ušetriť si kopec roboty a stačí len sa zapojiť. A tak sa aj stalo.
V septembri sa uskutočnil štvordňový kurz vzdelávania, na ktorom sme sa predsa len niečo nové naučili. Spoznali sme nových veľmi príjemných a zábavných ľudí z AkSenu a vzniklo krásne medzigeneračné prepojenie. Pred kurzom ma oslovili z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Krajské stredisko Banská Bystrica, či by sme ich v piatok 23.9. nepodporili pri akcii, ktorou chceli prispieť do knihy rekordov v chôdzi s bielou palicou. V piatok nám akurát v čase doobedia, kedy sú naše deti v škole a my sa môžeme v niečom zdokonaliť, končil PC kurz.
Vo štvrtok mi mamička Ivana zo SPOSA BB dala návrh, či by sme nešli podporiť túto peknú akciu a hoci pôvodne som sa ospravedlnila, veci sa zariadili tak, že sme to nakoniec v piatok stihli. Môj osobný zážitok bol vyskúšať si na malú chvíľu svet, ktorý je tmou. Vaše isté kroky sa stanú neistými a v tme , síce dočasnej stratíte v krátkom čase orientáciu. Je dobré cítiť pri sebe človeka, ktorý vás chytí za ruku a navedie na správnu cestu.
Neostávajme teda nevšímaví k tým, ktorí potrebujú naše schopnosti, naše zmysly, našu pomoc a všímavosť. Naše svety sa vzájomne prelínajú aj medzi deťmi s autizmom sú tiež také, ktoré nevidia. Môj pocit chvíľu nevidieť a posúvať sa len za pomoci paličky pomaly krok za krokom bol desivý, v spojení s autizmom to musí byť pre človeka s autizmom ešte desivejšie. Svet je rozmanitý, ale vo vzájomnom pochopení a dopĺňaní sa zvládnuteľný. Vďaka za všetkých ľudí, ktorí zasvätili svoje životy práci, ktorá je ťažká a bez nich by tento svet už nebol. Veľa je o dobrovoľníctve a práci nad rámec, táto jedine dáva ovocie zdravé a obohacujúce a hlavne pocit, že sa stretávajú ľudia, ktorí môžu snáď časom vo vzájomnom prežívaní svojich pocitov mnohé zmeniť. Spolu sa tejto peknej akcie zúčastnilo 3593 ľudí, ktorý spolu prešli 53 895 metrov. Keď píšem o dobrovoľníctve, mesiac september sa niesol práve v duchu tejto ušľachtilej myšlienky. Aj my sme sa zapojili, pripravili si workshop na tému dobrovoľníctva v našej komunite.
Ako som písala v niektorom z predošlých článkov citujem „Pred pár mesiacmi jedna mama chlapca s autizmom povedala: „Veru, nikto nám nepomáha, lebo všetko sme sa naučili zvládať sami a v zanietenej túžbe udržať sa za každú cenu, nemáme ani čas na to, aby sme dokázali požiadať o pomoc“.
A tak okolie vníma našu komunitu, ako tú, ktorá vlastne pomoc nepotrebuje, ale opak je pravdou.“ Musím trošku so smútkom konštatovať, že sa ho zúčastnili iba skalní. Aj im však zo srdca ďakujem. Povedomie o autizme je mizivé, organizácie, ktoré sú tvorené mnohokrát rodičmi týchto detí nemajú pomoc a sú nie len opatrovateľmi, ale aj dobrovoľníkmi a inými odbornými pracovníkmi. Ale musím povedať, že okolo mňa sú skutočne šikovní rodičia. A tak majú moju pochvalu aj za iné veci, ktoré mnohí nevidia.
Poslednú stredu v októbri sme zo SPOSA BB (ja, Peťo a Ivana) pomáhali pri umývaní okien, vysávaní a budovaní kniž- nice v Komunitnom centre Fončorda. Popri práci sme preberali problémy, ktoré denne riešime a riešia mnohí iní okolo nás, zasmiali sa s členmi zdravej komunity a bolo nám myslím všetkým dobre. V čase, keď naše deti boli v škole venovali sme svoj čas na zveľaďovanie priestorov, v ktorých už aj my nachádzame svoje miesto. Miesto, kde sa budú realizovať veci, ktoré posunú nás rodičov a potom naše deti vpred.
Prečo to píšem práve takto? V novembri chceme začať s podpornoterapeutickými piatkami (každý druhý) s názvom „OD SEBA K DIEŤAŤU“. Sú to odvážne plány, ale nakopnúť rodiča, ktorý je už na ceste, kde už si pomenoval potreby, môže posilniť len komunita, ktorá mu rozumie a má za sebou už isté „vyhraté“ boje. Vzájomným porovná- vaním sa každý môže posilniť a posunúť ďalej. Komunitné centrum je dom, v ktorom sú obyvatelia, ktorí majú rôzne problémy, ale tým, že sa ich učia spoločne zvládať, budujú a zveľaďujú priestor, obývateľný, dýchajúci teplom rodiny, ktorá ponúka každému hos- ťovi nový, iný rozmer bytia.
Mária Helexová
0800 105 707 
