V dôsledku tejto skutočnosti im znehybňujú ruky ortézami, aby si ich nemohli zohnúť a biť sa do očí. Iní kričia a vydávajú rôzne neartikulované zvuky, pretože inak komunikovať nevedia. Učiteľky, asistenti, rodičia sú bezradní a stratení v systéme, ktorý na túto skupinu úplne kašle. Normy pre špeciálne školy sú z pohľadu MŠ v poriadku . Jeden učiteľ + jeden asistent na 5 detí, ktoré nevedia rozprávať, niektoré sú nechodiace, zrakovo postihnuté, neschopné sa postarať o vlastnú hygienu a inak obdarené.
Personál v triede je rád, keď deti vráti v zdraví ich rodičom. Rodina sa snaží zvládať situáciu, ako sa dá. Škola tiež. Rodičia sú zacyklení a osamotení v spleti zle pre túto cieľovú skupinu nastavenému sociálnemu systému, ktorý im nepomáha, ale škodí. Z pozície, do ktorej sa so svojimi deťmi dostali, sú už na úplnom okraji spoločnosti, poslední z posledných, marginalizovaná skupina, ktorú štát nevidí. Deti sú chápané ako veľmi ťažko vzdelávateľné a samozrejme zvládnuteľné.
Môj pohľad na vec je asi takýto. Deti trpia nedostatkom sociálnych interakcií, ktoré v dôsledku kombinácie ich autizmu s inými postihnutiami ich rodičov presunuli na vedľajšiu koľaj. V štáte, ktorý sa nedokáže postarať ani o schopnejších jedincov, sa ich rodičia stali otrokmi, ktorí sa starajú o deti 24 hodín denne. Bez možnosti žiť ešte plnohodnotný ľudský život. Keď vám mamička povie, že už ani nevie, čo je to radosť zo života, je to čosi hodné na zamyslenie. Ako je možné, že takto dopadne jedna ľudská bytosť, ktorá sa má plnohodnotne starať o svoje dieťa s autizmom? A keď je rodič, rodina takto vyčerpaná z večného boja s úradmi a inými inštitúciami v štáte, je to samozrejme odzrkadlené na správaní dieťaťa, ktoré potrebuje pomoc nielen pre seba, ale aj pre rodiča, ktorý je jeho jedinou oporou a záchytným bodom.
Je to smutné čítanie, ale všetko toto dennodenne zažívam. Napriek tomu všetkému považujem rodičov týchto detí za hrdinov tohto štátu. Každý jeden by si zaslúžil ocenenie prezidenta SR. Aj nízkofunkční ľudia s autizmom vnímajú svet okolo seba, o to viac, ako ich nikto nepočúva. Agresia je bezmocným gestom odporu k ignorancii spoločnosti, ktorá pre nich nenašla miesto a nevychovala empatických a naklonených ľudí, ktorí by s nimi pracovali. Financie sú častokrát dostupné na všelijaké nemožnosti, ale nie napríklad v takýchto prípadoch, na odmenenie ľudí, ktorí by boli ochotní pomáhať rodičom nízkofunkčných detí s autizmom.
Mária Helexová
Marec 2015
0800 105 707 
