V našej pôvodnej rodičovskej kuchyni, v ktorej sa varila kapustnička na klasickom šporáku, prikladajúc doň polienka, prišlo na tému, ako to všetkým pripomína detské časy, keď chodili na prázdniny k svojim starým rodičom. Rozprávali sa príhody, zasmiali sme sa, prebrali vážne témy. Rozobrali sa veci na drobné. Vždy sa v tejto kuchyni riešili všetky problémy, ktoré sa doniesli aj z iných domov. Smialo sa tu, plakalo, bojovalo, žilo i umieralo. Môj, už nebohý otec, boli s mamičkou bútľavé vŕby pre všetkých, ktorí nevládali ísť ďalej.
Tu ožívali otcove historky zo života, jeho detstvo, mladosť. Mamine večerné rozprávky pri peci v kúte..., niekedy som si na tú pec dala deku a sediac na nej, vychutnávala odchádzajúce teplo. Tohtoročná kapustnica oživila atmosféru tejto kuchyne, ktorá bez nich bola osirelá a chladná. Určite by sa tešili, že znovu ožila osudmi ďal- ších ľudí a to teplo, ktoré tu zostalo vo forme nábytku a spomínanej pece, umožnilo prežiť nádhernú sobotnú kapustnicu. Aj keď niektorí z nás prišli s boľavou dušičkou, domov už odchádzali iní.
Odvážnejší, s pocitom, že to, čo tak bolí, sa isto bude dať riešiť. Tým, že spoznali kohosi nového, kto ukázal, že ľudia majú aj dobré srdce, ich presvedčilo, že ešte je šanca. Ak vidím, že príde ku mne ubolená duša, na začiatku neviem, ako jej pomôcť a keď vidím, že si nájde v komunite dušu, ktorá jej načúva, viem, že táto práca má zmysel. Ja nedokážem liečiť všetky rany, učím sa len načúvať, preciťovať a viem, že aj medzi nami sa vždy nájde ktosi s iným osudom, ktorý tomu druhému dá nádej. A o tom to je. Spájať rodiny detí s autizmom v ich rozmanitosti osudov, v ktorej sú jedineční a tým, čo si prežili, nesúc si to v sebe, raz určite prinesú obohacujúcu zmenu svetu, v prijatí inakosti svojich detí a samých seba.
Mária Helexová
Január 2015
0800 105 707 
