Kto Vám bol oporou?
Mojou najväčšou oporou bezpochyby bola moja rodina, môj syn, sestra a teraz už moja nebohá mama.
Čo Vám dávalo silu bojovať?
Najväčšiu silu mi dával môj jediný syn a takisto moja silná viera v Boha a nádej na uzdravenie.
Zdraví ľudia majú tisíc prianí, Vy keď ste ostala na vozíčku, aké bolo Vaše najväčšie želanie? Čo je v živote človeka najdôležitejšie?
Človek má množstvo prianí, chce to čo nemá, a hlavne vtedy zistí, čo stratil, keď to stratí. I napriek všetkým zdravotným problémom mojím najväčším želaním bolo, aby môj syn doštudoval, a aby mi bolo dopriate ho vypraviť na správnu cestu života, aby som ho mohla odprevadiť k oltáru a dožiť sa vnuka. Okrem rodinných želaní mám aj osobné i pracovné ambície, ktoré pomaly doháňam a realizujem ako napríklad návrat do zamestnania, vydanie ďalších publikácií, prednášanie, cestovanie.
Čo Vás naučila táto životná skúška?
V živote najdôležitejšie podľa môjho názoru je láska, rodina, zdravie, pomoc blížnemu, ktoré treba strážiť a utužovať. Okrem toho pevná vôľa a viera v samu seba. Prijímať pomoc od druhých, čo je nesmierne ťažké, hlavne keď 30 rokov ja pomáham iným a sama potrebujem už dlhšiu dobu pomoc pri jednotlivých fyzických úkonoch.
Je leto, čas dovoleniek. Pre vozíčkárov je náročnejšie nájsť dovolenku podľa svojich potrieb. Ktorú destináciu by ste odporučili ľuďom s hendikepom? Chodíte na výlety? Ak áno, kde najradšej a je to bezbariérové?
Na výlety chodím sporadicky a vždy pred odchodom preverujeme bezbariérové ubytovanie a miesta, no realita je, že viackrát som bola zavedená. Diametrálne odlišná je situácia v Čechách a v Rakúsku. S tými destináciami som bola maximálne spokojná, ponúkali to čo sľubovali. Ešte stále sa musím priznať, že môj výlet spočíva v absolvovaní rehabilitačných pobytov doma aj v zahraničí, ktoré sa mi osvedčili a som otvorená aj pre nové trendy, ktoré vyhľadávam, avšak sú extrémne drahé.
Čo by ste rada odkázala ľuďom s podobným osudom?
Aby sa nevzdávali, lebo len tí vyhrávajú ktorí sa nevzdávajú.

Na Trnavskej univerzite som pôsobila od roku 1999. Od roku 2009 sa v akademických kruhoch pohybujem menej, pre môj zdravotný stav, po neodbornom lekárskom zákroku som sa ocitla na vozíku, z tohto dôvodu preferujem publikácie a konzultácie na VŠ. Mám 32 rokov praxe v sociálnej sfére a pár rokov na TU Trnava a dlhšiu dobu externe pracujem pre VŠ Danubius Sládkovičovo. Od roku 1998 pôsobím ako riaditeľka sociálneho zariadenia v Košútoch, kde aj žijem.
Ako vznikol nápad vydať publikáciu o židovských školách?
Dejiny ma vždy fascinovali. Moja prababka bola židovka. Počas štúdia na univerzite som pri predmete dejiny pedagogiky zaregistrovala len pár viet o tom, že existovali židovské školy. V druhom ročníku som sa rozhodla, že sa hlbšie a naplno budem venovať tejto téme a zaplním túto medzeru v dejinách pedagogiky.
Kde a ako ste zbierali materiály?
Zbieranie materiálu bol dlhý proces. Pri písaní som sa opierala o odbornú literatúru, bádanie v archívoch doma aj v Budapešti, Prahe a taktiež v osobných zbierkach.
Čo bolo najzaujímavejším výsledkom výskumu?
Všetko, ale chcem predsa vyzdvihnúť osobné rozhovory s vtedy ešte žijúcimi predstaviteľmi náboženských obcí a absolventmi židovských ľudových škôl, ktorí už nie sú medzi nami. Touto knihou som sčasti vyplnila biele miesta v slovenskej pedagogike, ktoré boli doteraz neadekvátne zastúpené.
Kde možno kúpiť vašu knihu?
Na dobierku cez môj e-mail:
katona.piatok@gmail.com
alebo cez OZ Ponvagli Sládkovičovo.
Aké plány máte ohľadne tejto témy v budúcnosti?
Táto kniha vyšla v roku 2001 prvýkrát v skrátenej verzii po maďarsky a teraz v rozsiahlejšej podobe po slovensky s anglickým resumé. Vydavateľstvo Matice slovenskej zaradilo môj rukopis do svojho edičného plánu v tomto roku. Mojím cieľom je dosiahnuť v tejto alebo rozšírenej podobe vydanie publikácie aj po maďarsky a po anglicky.
Teraz sa okrem svojej práce venujem ďalšej téme, a to dobročinnosti a sociálnej práci v židovskej komunite, ak všetko pôjde podľa harmonogramu, zborník bude už tento rok.
Lívia Katona