Narodila som sa do neúplnej rodiny, matke samoživiteľke. Zhrozenie, ktoré nastalo po mojom narodení a oznámení mojej matke, že mám tento dar bolo zdrvujúce.
V hlave mojej mamy sa premietali otázky typu: Čo teraz? Ako jej pomôcť? A ako ju postaviť na nohy? Začalo sa to cvičením Vojtovej metódy 6-krát denne, dlhých 7 rokov každý deň. Mama bola však vytrvalá a nevzdávala to, za čo jej ďakujem. Za tých sedem rokov som bola na liečeniach, aj v kúpeľoch v ŠLÚ Marína a Čilistov Šamorín, kde som bola častejšie ako doma. A stálo mi to za to, i keď som možno neprežila svoje detstvo tak, ako moji rovesníci. V siedmych rokoch som nastúpila na základnú školu a tak ako každé dieťa, som mala svoje sny. Strašne ma bavilo herectvo a tanec. Toto sa mi aj podarilo, štyri roky som navštevovala umelecké krúžky. Napriek svojim chorým nohám som tancovala spoločenské tance, ako sú polka, valčík, mazurka. Hrávala som divadlá v škole, kde sme mali aj pódium. Keďže moja triedna pani učiteľka viedla takýto krúžok, mala som vhodnú pôdu pre môj veľký sen. Robievali sme divadlá, na ktoré sa chodili pozerať aj naši rodičia. Bol to skvelý a pre mňa veľmi motivujúci zážitok.
Zvrat nastal v mojich 10 rokoch, kedy moja mama veľmi ochorela a nemocnicu poznala viac ako domov. V mojej hlave a duši sa premlelo toľko myšlienok. Pýtala som sa sama seba, ako dopadne operácia? Čo bude so mnou keď... Raz v jeden bežný deň ráno som išla do školy. Mala som svoje povinnosti. No, čo sa dialo potom, by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi. Najhoršie prišlo potom! Sesternica mi volala, aby som utekala k nej domov. Zmocnil sa ma obrovský strach. Pýtam sa sesternice: „Čo sa stalo? Kde je mama?“ Pozerala na mňa so slzami v očiach.
„Ideme do nemocnice, tvoju mamu idú operovať.“ Vedela som, že je zle. Prišla som do nemocničnej izby, kde som videla mamu na posteli chorú a bezmocnú, slová, ktoré mi hovorila som nechápala. Pripravovala ma, že sa možno vidíme naposledy. V hlave som prosila Boha, aby mi ju nebral. Bola som malá, len 10-ročná a nechcela som o ňu prísť, tak ako moja mama o tú svoju mamu. Plakala som. Bolo to hrozné, bezmocne sa pozerať. Toto moju mamu, ako by prebudilo zo zlého sna, zabojovala, napokon všetko dobre dopadlo. Mama žije, zas som bola veselé dieťa, ktoré mohlo spokojne behať s ostatnými deťmi po uliciach. Napriek všetkým týmto veciam, ktoré sa v mojom živote udiali, sa s Božou pomocou dá všetko zvládnuť. Týmto chcem motivovať každého človeka s viacnásobným postihnutím, aby sa nevzdával, nech si ide za svojím snom. Nič nie je nemožné .
Ľubica Kováčová
Marec 2017
0800 105 707 
