S veľkou snahou a odhodlaním sa z toho dostala a dievčina sa rozhodla, že o tom všetkom napíše knihu. Aj ju napísala a podarilo sa jej ju v roku 2010 i vydať. Volá sa Ako zlý sen. Jej problémy však pokračovali ďalej. Desať rokov po operácii hlavy si vážne zlomila nohu - trojnásobná zlomenina predkolenia. Ani nie rok potom jej tesne pri mieche našli ďalší nezhubný nádor, okolo ktorého bol obtočený nerv. Okrem toho, že tri mesiace trpela hroznými bolesťami, ktoré sa nedajú ani opísať, bolo tu vážne riziko ochrnutia.... A tak každý večer boli jej oči zaliate morom sĺz, popritom prosila a modlila sa... No a nedávno Zuzke zistili ďalší nezhubný nádor v hlave, a keďže sa nedal operovať, lekári sa rozhodli pre ožarovanie v Bratislave. Ležala tam mesiac, no toto ožarovanie a nudný pobyt v nemocnici bolo spojené aj so skvelým výletom a spoznávaním nášho hlavného mesta. Príbeh o Zuzke, ktorý som vám v stručnosti opísala, je vlastne príbehom o mne. Prvú knihu, o polovici môjho doterajšieho života, som už síce vydala, no tú druhú, o jeho pokračovaní, sa mi vydať ešte nepodarilo. Veľmi ma napĺňa písať knihy, pretože ukazujem zdravým ľuďom, že skutočné problémy sú len tie zdravotné a nie malichernosti bežného života. Na druhej strane mi písanie pomáha vyrovnať sa so svojím osudom, ktorý naozaj nie je ľahký. Preto by som na záver chcela poprosiť o pomoc dobrých ľudí napríklad vo vydavateľstvách, ktorí by mi pomohli s vydaním knihy.Nazvala som ju Víťazstvá mojej duše, duše, ktorá vždy cíti víťazstvo nad fyzicky chorým telom. Chcela by som ju vydať nie kvôli zisku, ale kvôli svojmu dobrému pocitu a ako som už spomenula, možno ňou pomôžem iným ľuďom, uvedomiť si banalitu bežných problémov. Veď žijeme len raz a ak nám to zdravie dovolí, buďme vďační za každý deň!
e-mail: stevakovazuzana&gmail.com
Úryvok z mojej druhej knihy „Víťazstvá mojej duše“
Nastal čas a my s maminou sme išli do Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku. Viezol nás jeden známy. Hoci sa snažil ísť čo najšetrnejšie, otrasy auta mi spôsobovali bolesť, a keď sme došli na miesto, bola som rada, že už aspoň polovicu cesty mám za sebou. Ale musela som si znova vziať tabletku od bolesti. „Dobrý deň,“ roztrasená som si sadla oproti primára na stoličku pre pacientov, len čo sme po dlhšom čakaní vošli do ambulancie. Mama stála za mojím chrbtom. „Pozeral som tvoje CD-čko z magnetickej rezonancie a nevyzerá to dobre....“ povedal primár a jeho pohľad pritom smeroval do monitoru počítača. Ja som zatajila dych, srdce sa mi rozbúchalo, ruky roztriasli. Takže predsa ma budú musieť operovať... smutne som si pomyslela. „Máš tam nález – nádor. Je síce nezhubný, ale je pri mieche a okolo neho je obtočený nerv,“ natočil ku mne obrazovku počítača a všetko mi ukazoval. „Takže kvôli tomu mám tie bolesti?“ opýtala som sa. „Áno, kvôli tomu.
My sa ti ten nádor pokúsime vybrať, ale bude to dosť riskantná operácia a nemusí sa podariť...“ Ne-ne-ne-musí sa podariť? To ako myslí? Prebiehalo mi hlavou. „A čo teda, ak sa nepodarí?“ mala som roztrasený hlas. „Ochrnieš od pása dole a budeš musieť zostať na vozíku. Je tu šanca 50 na 50.“ „Na-na vozíku?“ neverila som vlastným ušiam. „Áno.“ V tej chvíli som bola vystrašená, smutná, sklamaná... Bolo mi do plaču, ale neplakala som. Aj tak by som tým nič nezmenila, keby som sa tu teraz pred ním rozplakala.
Bolo mi však smutno pri pomyslení, že v 15-tich rokoch som musela toľko bojovať, aby som sa postavila z vozíka na vlastné nohy a teraz mám 28 a znova som v ohrození, že sa dostanem na vozík, no teraz už na celý život. Pán primár pokračoval: „Ak ťa operovať nebudeme, možno ešte taký rok-dva budeš chodiť, ale potom určite ochrnieš, bolestí sa už nikdy nezbavíš a budú sa zhoršovať.“ Bolestí sa nezbavím? Budú sa zhoršovať? Ochrniem? Iba som sedela oproti primára s otvorenými ústami a nemým úžasom nad tým, čo všetko hovorí.
Mamina, stojaca za mnou, si po tejto správe musela sadnúť na nemocničné lôž- ko, pretože som asi nebola sama, kto bol z tejto správy v šoku. „Tak čo – si ochotná absolvovať túto operáciu?“ opýtal sa ma. Moja nerozhodnosť, ktorá bola u mňa veľmi častá, musela ísť bokom. Rozmýšľala som: Nedám sa operovať – určite ochrniem, dám sa operovať – možno ochrniem....
„Skúsim to teda.“ Vyslovila som to síce rozhodne, ale sama som nevedela, či robím dobre. S očami plnými sĺz som sa pozrela na mamu a vyzeralo to tak, že by urobila to isté. „Dobre, budeme ju teda operovať čo najskôr. Môže byť 17. október?“ obrátil sa na mamu. Ona bola vystrašená rovnako ako ja, takže len prikývla. Ešte nám dal zoznam vyšetrení, ktoré bolo nutné pred touto operáciou urobiť.
Naša cesta domov bola takmer bez slova. Ani som tak nevnímala bolesti, hoci boli dosť silné. Moja tvár bola smutná a do očí sa mi tlačili slzy. Čo budem robiť, ak zostanem na vozíku? To už nikdy nebudem chodiť? Budem robiť všetko preto, aby som hneď začala chodiť! Budem cvičiť aj trikrát denne a pôjdem hneď do Kováčovej! Nesmiem zostať na vozíku! Veď to ani do auta nezídem. Mama mala rakovinu prsníka, nemôže ma predsa prekladať na rukách z vozíka do auta - ona nemôže niesť ťažké veci. A čo s bytom? Budeme sa musieť presťahovať? Ja nesmiem zostať na vozíku! Ešte nie!
Hlavou mi vírilo plno myšlienok. Pozrela som sa na mamu. Tú doktorove slová ranili ešte viac ako mňa. Vtedy som si uvedomila: to tu budem nariekať? Aj tak tým nič nezmením! Možno stojím na vlastných nohách posledný mesiac, tak si to idem užiť. Zahodila som masku uplakanej dievčiny. „Mami, nebuď smutná, určite sa tá operácia podarí!“ a pritúlila som sa k nej. Keď sme prišli domov, znova som si zobrala liek proti bolesti. Trochu mi zabral, a tak som si hneď ľahla do postele. Odvtedy až do operácie som zaspávala so strachom, že ostanem na vozíku. Bolo mi do plaču, modlila som sa a verila som...
Zuzana Števáková
0800 105 707 
