Veľa ľudí vidí vďaka mojim fotkám život tak, ako ho vidím ja

Robko, vozíček vám robí spoločnosť od malička? Ako ste sa s ním skamarátil?
Pochádzam z dvojčiat. Som na vozíku od malička, nehanbím sa za to. Môj zdravotný stav bol podstatne horší ako je dnes. Detská mozgová obrna ma síce pripútala na vozík, ale odmalička som mal šťastie na dobrých ľudí, a tým pádom aj uvedomenie si aspektu, že budem na vozíku, bolo jednoduchšie. Ja neberiem vozík ako problém, ale ako pomôcku na to, aby som mohol robiť to, čo ma baví, trošku aj živí.

V čom vidíte výhody byť na vozíčku?
Som vyštudovaný fotograf, možno práve preto som vďačný, že som na vozíku. Hneď vám vysvetlím prečo. Predstavujte si, prídem do podniku, je tam plno. Iní nemajú kde sedieť, ale ja mám. Som jeden z mála aktívnych fotografov na vozíku na Slovensku. Neberte to ako chválu, veľa ľudí vidí vďaka mojim fotkám život tak, ako ho vidím ja, uhol pohľadu je trošku iný, a predsa krásny. Fotím tak, ako ma to naučili, ale podľa iných fotografov mám nenahraditeľný nenapodobiteľný štýl.

Čo najradšej fotíte?
Najradšej fotím portréty ľudí, krásne vidno, ako plynie čas, každá vráska na človeku je stopa času, každá tvár rozpráva svoj vlastný príbeh života.

Dá sa zmieriť s tým, že musíte prekonávať rôzne bariéry? Že sa nemôžete dostať všade?
Občas prídu dni, keď som sám a je mi veľmi smutno. Pýtam sa: „Prečo je to tak?“ Zmieriť sa s tým nedá, ale zvyknúť áno. Všetko je v našom myslení, aj bariéry, lebo všetky bariéry sa dajú prekonať s pomocou druhých. Stačí o tú pomoc poprosiť, to nie je hanba, to je naša cnosť, pokoriť sa a povedať prosím.

Ako reagujú príbuzní na Váš hendikep?
Mám skvelých rodičov, ktorí mi dali všetko, úplne všetko, nemôžem žiadať viac, ako som dostal. Žijem na strednom Slovensku, pochádzam z Liptovského Mikuláša, ale moje terajšie pôsobisko, mesto, v ktorom žijem, je Ružomberok. Moji príbuzní ma neberú ako hendikepovaného, ale ako človeka, ktorý je úplne zdravý, ktorý chce v živote dosiahnuť to, čo každý iný.

Všímate si pohľady cudzích ľudí, keď sa dívajú na Vás? Robí Vám to problém?
Tým pádom, že sa stretávam ako fotograf často s novými ľuďmi, neriešim to, ako sa na mňa pozerajú, ale to, ako sa ja pozerám na nich, sedím, usmievam sa. Vo väčšine prípadov sa smejú aj oni, som mladý, pekný, inteligentný,... A ten, kto ma pozná, vie aký som. A ten, kto ma chce spoznať, to zistí. Ťažko budem niečo o sebe písať, niečo, čo ma vystihuje, alebo aký som, nato nemám právo. Spýtajte sa ľudí okolo mňa, oni vám povedia viac.

V čom ste Inak obdarený? Čo Vás baví? Píšete krásne básne, odkiaľ beriete energiu na písanie a celkovo na život?
Okrem toho, že fotografujem, mám certifikát na počítače. Takže údržba internetových sieti by mi nemala robiť problém. Keď mi ostane čas, píšem básničky, začal som ich písať už na základnej škole. Podľa mňa sú celkom obyčajne. Ničím nie sú výnimočné, sú také ako ja, jednoducho Moje. Veľa ľudí mi hovorí: „Róbert, chceli by sme vedieť písať tak, ako píšeš ty.“ Moja odpoveď je protiotázkou s úsmevom na tvári: „Chceli by ste prežiť to,
čo som prežil ja? So začudovaním sa na mňa pozrú a opýtajú sa: „Ako je to možné, že to všetko zvládaš?“ Lebo musím kvôli vám žiť.
Toto ma posúva, každý deň vstať, sadnúť, ísť ďalej, veriť v lásku, ktorá si ma zas krásne nájde. Keď som začal písať básničky, nikto mi neveril, že vydám knižku. Prišli za mnou kamaráti a povedali: „ Skús, sú pekné, a tak vyšla prvá aj druhá knižka písaná nie pre mňa, ale pre radosť druhých ľudí, pre pochopenie Môjho sveta, Mojich snov v úzkej symbióze so svetom, s ľuďmi, na ktorých mi nesmierne záleží.

Dajú sa kúpiť Vaše knihy? Ak áno, kde?
Toto je správne položená otázka, áno, prvé vydanie sa dalo kúpiť, ale táto druhá sa zatiaľ nedá, za všetko môže nedostatok finančných prostriedkov, ale ktovie, možno raz...

Čo by ste odkázali ľuďom s podobným osudom, ktorí sa rýchlo vzdávajú? Oplatí sa bojovať?
Čo by som odkázal? Snáď len toľko, že všetko, aj to zlé, má svoj význam. Život je taký, aký ho chceme mať. Podľa mňa je telesné postihnutie nielen telesným, ale aj duševným. Všetko má svoj význam, čo chceme, to dosiahneme, či už je to dobré alebo je to zlé. Každý sme iný a predsa sa chceme na niekoho podobať, ale prečo. Má to význam? Podľa mňa nie, je to len hra, ktorá v tejto spoločnosti stráca hodnotu.

5 naj Roba Nemčíka
Najkrajší zážitok - na túto otázku sa mi odpovedá ťažko, lebo sám neviem, môj život je plný zážitkov každý deň, ťažko povedať, ktorý je ten naj.
Najobľúbenejšie jedlo - paradajková polievka.
Najobľúbenejší nápoj - obyčajný pomarančový džús.
Najobľúbenejšia pieseň, skupina, interpret - tých je viac, ale zo