Stráviť s Tomášom hoci len pár minút sa rovná nestriedmemu vypitiu niekoľkých energetických drinkov v rýchlom slede za sebou. Pritom tu už nemal byť. Po ťažkej nehode ho dokonca vyhlásili za mŕtveho. Nádejného futbalistu s fantastickou perspektívou dokázali lekári znova poskladať dokopy a on mal kvantum času premýšľať nad tým, prečo tu zostal.
Netušila som, že raz budem cítiť nutkanie označiť za hyperaktívneho človeka na vozíčku, ale toto slovo mi prišlo na um hneď pri našom prvom stretnutí. Dokonale ťa totiž vystihuje. Pritom sa to zdanlivo vylučuje – veď kto je na vozíčku, predsa nemôže mať nadbytok energie. Ale niečo také môže tvrdiť len ten, kto ťa zatiaľ nepozná. Bol si hyperaktívny už aj ako dieťa?
Myslím, že sa tomu vtedy tak nehovorievalo, ale mamina spomínala, že som bol stále v pohybe a v škole som vyrušoval. Mal som vždy všetko raz-dva hotové a nudil som sa. Prvé tri hodiny som sedel so spolužiakom v zadnej lavici, no na štvrtú ma už učiteľka presadila samého dopredu, aby na mňa videla, a aby som nerozptyľoval ostatných. Veľmi sa jej to nedarilo. Keď som zas raz nemal čo robiť, napísal som na papierik, že má na nohách šesť prstov a pustil ho do obehu po triede. Všetci spolužiaci sa učiteľke pozerali na nohy a rátali jej prsty, keď chodila medzi lavicami a nesústredili sa na jej výklad. Skončil som vtedy v riaditeľni.
Hyperaktívne deti je dobré „vyťažiť“ aj fyzicky, najlepšie vhodným športom. Aj v tvojom živote sa veľmi skoro objavil futbal. Bol to náhodný výber alebo premyslený ťah rodičov?
Keď mama spomína na moje detstvo, hovorieva, že som behal hneď, ako som sa narodil. Že som si najprv išiel zabehať a až potom plakať. K futbalu ma viedli od malička, môj otec ho tiež hrával, ale skúšal som aj hokej. Aj ten mi šiel dobre, no keď som začal chodiť do školy, musel som sa rozhodnúť len pre jeden šport. Na hokej by ma museli rodičia vozievať z Holíča do Skalice, a tak vyhral futbal, lebo pri ňom som nebol časovo limitovaný - o jednej som došiel zo školy, hodil tašku do kúta, bežal na ihrisko, ktoré je od nášho domu dvesto metrov a bol som tam až do večera.
Ukázalo sa, že si naozaj talentovaný. Všimli si to aj tvoji tréneri?
Samozrejme, veď už ako štrnásťročný som hrával u nás v Holíči za mužov, hoci bežne v takom veku môžeš hrať maximálne za dorast. A v šestnástich som šiel do Trnavy hrať dorasteneckú ligu. Na vysokej škole mi ponúkli, aby som hrával za Inter Bratislava. Tam si ma všimol Jozef Bubenko a vďaka nemu som sa presunul do áčka. Darilo sa mi, manažéri mi sľubovali, že ma dostanú do Čiech, dokonca do Francúzska. Ale stalo sa, čo sa stalo...
Vo fantasticky rozbehnutej kariére ťa zastavila autonehoda len dva týždne po promóciách. A aj tá nepriamo súvisela s futbalom.
Áno, pretože som šiel na tréning. Dostal som pri predbiehaní defekt na ľavé zadné koleso. Ani jeden z nás troch, ktorí sme boli v aute, nemal pásy. Ja si nepamätám z nehody nič, až z rozprávania som sa dozvedel, že ma náraz vystrelil bočným okienkom a že ma našli štyridsať metrov od auta v kaluži krvi. Čítal som, že ak topánky zostanú po vymrštení v kabíne auta, na deväťdesiatdeväť percent to pre človeka znamená exitus. Moje tenisky v aute boli, tak teraz vieš, kto im kazí štatistiku.
Budete ho do konca života obliekať a kŕmiť Tri týždne po nehode si ležal na ARO vo vážnom stave. Udalosti z toho obdobia poznáš len z rozprávania iných – rodičov, priateľov, lekárov. Hlavne tí poslední ti nedávali veľkú nádej na prežitie, dokonca ťa vraj vyhlásili za mŕtveho. Bol som úplne zošrotovaný. Štyri a pol hodiny ma operovali, no napriek tomu na druhý deň volali z nemocnice rodičom a oznámili im, že som mŕtvy. Hlavu som mal dvakrát takú veľkú, oči vystúpené z jamiek a zakrvavené, dotrhanú tvár, s pravou rukou som nehýbal, lebo som mal poškodené rameno, no a čerešnička na torte – rozdrvený šiesty stavec a jeho úlomky pozapichované v mieche. Nebola prerušená, ale taká poškodená, že nemôžem chodiť.
Si prvý človek, ktorého sa osobne môžem spýtať, či na hranici medzi životom a smrťou naozaj prichádzajú zvláštne zážitky. Máš z toho obdobia nejaké stopy v spomienkach?
Prežil som klinickú smrť, ale žiaden tunel sa nekonal. Pamätám si len obrázok bratranca, ktorý je lekár a bol vtedy pri mne. A tiež zvláštne malé svetielko, rozžiarilo sa vždy, keď som sa za ním otočil. Ale čo je naozaj veľká haluz, vraj som s okolím komunikoval!
Keď si sa prebral, uvedomoval si si, v akom zúfalom stave si sa v zlomku sekundy ocitol?
Dlho som bol utlmený z liekov, nehovoriac o opuchu, ktorý som mal pol centimetra od mozgu. Stačil ešte kúsok a dnes by sme sa tu spolu nebavili. Lekári tiež mamine drsne oznámili moju prognózu, vraj: vy už môžete ísť do dôchodku, on vám bude doma len ležať, nedokáže sa s vami ani rozprávať, budete ho obliekať a kŕmiť.
Rodičia ti naozaj nesmierne pomohli a všetko bolo napokon úplne inak. Čo sa u vás doma zmenilo po tvojom návrate z rehabilitačného pobytu v Kováčovej?
Mama a otec boli pre mňa najväčšou oporou, aj preto dodnes stále bývame spolu. Videli, že bojujem a chcem žiť a to ich nesmierne ťahalo vpred. Dodnes sa energeticky dopĺňame – ich teší, že to nevzdávam a darí sa mi, ja som sa im zase zaručil, že sa o nich vždy postarám. Vtedy to však bola pre nich zvláštna situácia, veď som bol vždy zdravý a celé dni kdesi lietal, no keď som prišiel domov po nehode, ledva som zdvihol polkilovú činku. Po piatich pokusoch som zbledol a takmer odpadol. Trvalo skoro dva roky, kým som sa vôbec niekam mohol vybrať na vozíku.
Dnes už veselo jazdíš na vozíku aj na aute, ako športovec a biznismen cestuješ po celom svete. Pamätáš si však na prvý kontakt s okolím, keď si sa vrátil do domáceho prostredia?
Veľa čerstvých vozičkárov potrebovalo najviac síl práve na prvý „krok“ do svojej society. Úplne s tým súhlasím. Aj na mňa sa chodili pozerať ako na dikobraza. Známi sa „velice“ ohlasovali na návštevy, lebo chceli vidieť, ako vyzerám. Našich to rozčuľovalo viac ako mňa, ja som si to chvíľu medzi nimi odsedel a šiel som preč. Prvýkrát von som šiel do bratislavského Auparku a mal som z toho veľmi zlý pocit. Zdalo sa mi, že aj tie kvetináče na mňa „kukajú“. Navyše som tam stretol trénera, ktorého som spoznal počas môjho pôsobenia v Interi. Nevedel, čo sa mi stalo a zrazu ma zbadal na vozíčku. Bol v šoku a normálne sa tam rozreval. Slušne mi v tom zlom pocite pridal.
Porazím aj zdravých
Mnohé športy majú svoju verziu aj pre telesne, zrakovo, sluchovo či mentálne hendikepovaných. Predpona para- sa tak pridáva ak ku skutočne rýchlym disciplínam ako lyžovanie, cyklistika alebo hokej. Futbal však svoju „paraverziu“ nemá, čo je dosť pochopiteľné – ide o šport, na ktorý treba predovšetkým dve zdravé nohy. Ako si si ty, bývalý futbalista, vyberal, čomu sa budeš venovať po úraze?
Ozval sa mi Ján Riapoš zo Slovenského paralympijského výboru, aj pani Helena Hanková zo Zväzu telesne postihnutých športovcov, dozvedeli sa, čo sa mi stalo. Jasné, že som chcel znova športovať hneď, ako to bude možné a jasné bolo aj to, že to musí byť šport, pri ktorom sa hlavne unavím, zoderiem, zničím. Vtedy som najspokojnejší, keď ani nemám hlas! Vybral som si tenis, ten moje požiadavky spĺňa.
S kým si vlastne trénoval, keď si sa tenisu začal venovať?
V mojom okolí nie je žiaden vozičkár s rovnakým zameraním, a tak som hrával so zdravými, napríklad s Petrom Petrovičom a Zdenom Vávrom. Desať rokov mi robia sparring partnerov, sú to naozaj skvelí chalani. V zime trénujeme v mestskej športovej hale, v lete vonku na antuke a keď dostaneme chuť, zájdeme spolu aj na pivo. Raz sa na nás pri tréningu neveriacky pozeral chlapík prekvapený, že vozičkár hrá tenis a kamarát, môj tréner, mu navrhol stávku o dve basy šampanského, že ho porazím. Povedal, že to nie je možné a stávku prijal. Vyhral som nad ním 6:0 a 6:1, červenal sa jedna radosť.
Zdá sa, že si sa slušne vypracoval.
Mám ruky a ramená naozaj mocné. Vieš, keď som ešte ležal v Kováčovej a nehýbal sa, začal som tým, že som prehováral prsty na nefunkčnej pravej ruke, aby sa začali hýbať. Štyri sa postupne naozaj chytili, no ukazováku sa nechcelo. Nevedel som ho ani len zohnúť. Premýšľal som, čo som s ním asi predtým najčastejšie robieval a kam som ho strkal. Napokon som aj s ním nadviazal kontakt, ba dokonca práve s pravou rukou hrám tenis. A dvíham aj stokilovú činku, päťkrát po desať. Preto si musím dávať pozor na to, ak by som niekoho mal „akože“ udrieť alebo len chytiť, mám totiž veľkú silu, ale nemám cit v ruke. Však som na nej mal mozole až do krvi a necítil som nič. Dnes mám obe ruky ako rašpľu – z cvičenia aj z tenisu.
Naozaj si nevieš povedať dosť, stačilo, už viac netreba, dám si pauzu?
Nuž, vždy mi mama hovorievala: ty nič nevieš robiť normálne. Zvykol som si, že nás očumujú.
Dnes si ženatý otec dvoch malých detí. Obaja, ty aj tvoja manželka, ste museli v istej chvíli zvážiť, či do toho idete, lebo veď s veľa vecami jej pri všetkej úcte pomôcť nikdy nedokážeš.
Daj mi nejaký príklad.
Napríklad, že nepoutieraš prach na najvyšších poličkách, nevymeníš vypálenú žiarovku...
Ale to by som nerobil ani ako zdravý. Daj mi iný príklad. Mám na mysli tradičné mužské práce v domácnosti, pri ktorých treba hrubú silu. Na niečo také som nikdy nebol. Vedel som všetko rozobrať, ale nie zložiť. Ale ak treba sekať do betónu, rýľovať záhradu alebo opravovať strechu, dokážem to bez problémov zariadiť.
Dobre, tak teda beriem. Stačí, keď je chlap dobrý manažér a zabezpečí chod domácnosti finančne aj organizačne. Ako ale vnímajú tvoje deti, že tatko vždy vysedáva na vozíku. Vysvetľoval si im už, čo sa ti stalo a prečo nechodíš?
Primerane ich veku. Pre nich je vozík predovšetkým zábava, keď boli menšie, lietali na ňom po dome lepšie ako ja. Koľkokrát sa stalo, že ja som sedel v kresle, dcérka sa vozila na vozíku a nechala ho v druhej izbe. Keď som sa ozval, že sa nemám ako pohnúť z miesta, len sa zasmiala – tak si choď po vozík, tatko, čo si lenivý. A syn nie je o nič lepší. Keď ma vytočí a chcem mu dať po zadku, utečie predo mnou na schody. Je pravda, že keď prídeme ako rodina do cudzieho prostredia, tak nás ľudia trochu očumujú. Ale dávno som si zvykol, nemám s tým žiaden problém. Pre ľudí, ktorí majú radi spoločnosť iných, sú ochotní, komunikatívni a akční, nepoznajú problémy, ale len ich riešenia a pri tom všetkom disponujú ešte aj stabilne dobrou náladou, sa zaužívalo označenie, že sú rozbehaní.
V súvislosti s vozičkárom to znova vyznieva trochu neadekvátne, ale to ty máš vlastne celkom rád. A táto charakteristika ťa vystihuje úplne presne, ešte by sa mohlo dodať, že „sa ti huba nezastaví“. Bývaš vôbec niekedy aj smutný?
Málokedy. Zapamätaj si jednu moju zásadnú skúsenosť – takí ľudia sú v tvojom okolí, ktorí vnímajú to, čo z teba vyžaruje. Okolo mňa preto nenájdeš požieračov energie, ale ľudí, ktorí ma posúvajú ďalej. Aj ja som kedysi býval trochu roztopašný a rozdával energiu na počkanie, z mnohých stretnutí som potom prichádzal vyhasnutý ako fakľa. Dnes si už dávam pozor a mám techniku na to, ako takých ľudí vyblokovať.
Mnohým však aj výdatne pomáhaš, stal sa z teba motivátor – samorast s vynikajúcimi výsledkami. Ako sa ešte aj niečo takéto dostalo do tvojho portfólia?
Ani to nebol zámer. Ja sa hlavne nikdy nepretvarujem a aký som vo vnútri, taký som aj navonok. Rád pomôžem tam, kde viem, že to padne na úrodnú pôdu. Vtedy viem, že naspäť dostanem dvakrát toľko, ako som investoval.
Eva Bacigalová
Február 2016