Sila priateľstva

Snívala som, že raz budem v televízii na OH medzi najúspešnejšími bežkyňami sveta – žiaľ, osud to zariadil inak. Ťažko sa mi spomína na  tie časy, pretože zlé veci si nepamätám a ani si nechcem pamätať. To by skôr vedeli o tom rozprávať moji rodičia. Zhrnula by som to asi tak, že - ako sa vraví - chorobu som si nikdy nepripustila k telu a možno aj to je dôvod môjho víťazstva. Choroba bola pre mňa „sviňou“ a „sviňu“ som porazila.

Kto Ti bol najväčšou oporou? Ako Ti pomáhala rodina – najbližší?
V prvom rade mamina a ocino a  môj malý braček – moja tabletka. Mal vtedy len rok, no „držal ma nad vodou“ práve on. V  druhom rade suseda “anjelik“, ktorá si tiež prešla touto zákernou chorobou a zvíťazila.

Miška, trpela si veľkými bolesťami, neviem si predstaviť - vžiť sa do Tvojej kože. Nikto nepochopí toho druhého, kým neprejde tou istou cestou. No Ty to vieš. Tvoja kamarátka Mirka mala taktiež onkologické problémy. Bola Ti Mirka počas Tvojej liečby oporou, ako Ti pomáhala? Čo všetko si s ňou riešila?
Mirka a  jej rodina mi boli oporou najmä na  začiatku mojej liečby, keď mi diagnostikovali chorobu. Ja som v  tom čase študovala na  základnej škole. V  septembri som mala nastúpiť do  9. ročníka. Mirka taktiež navštevovala rovnakú základnú školu ako ja. V tom čase, keď bola Mirka chorá som vedela, že máme na  škole dievča s onkologickým ochorením, ale Mirku som osobne nepoznala. Keď som ochorela, skontaktovali sme sa s rodinou Muránskych.
Presne si to už nepamätám, ale pravdepodobne mi Mirku spomínali aj na onkologickom oddelení, kde som sa začala liečiť. Mirka už bola v tom čase vyliečená, chodila na  pravidelné kontroly do Banskej Bystrice. Počas mojej liečby a zvlášť na začiatku toho všetkého, keď bolo veľa vecí a v  podstate všetko pre mňa nové, neznáme, som hľadala mnohé odpovede pri Mirke a  zasa moja mamina sa veľa vecí dozvedela od tety Muránskej. Aj keď som vedela, že Mirka mala iné onkologické ochorenie ako ja, každý organizmus je iný a zvláda chorobu inak - nemožno to porovnávať, aj napriek tomu ma ich slová utešovali a  pomáhali mi zvládať chorobu o niečo ľahšie. Vždy som si tak počas mojej prvej liečby (prvej preto, že sa mi neskôr choroba v krátkom čase opäť vrátila, nasledovala druhá liečba na onkologickom oddelení s následnou transplantáciou krvotvorných buniek v BA) v nemocnici hovorila a myslela len na to, že keď to zvládla Mirka, zvládnem to aj ja. Iná možnosť v tom čase neprichádzala do úvahy, len to, že to zvládnem, znovu sa vrátim do školy, medzi spolužiakov, rodinu... vrátim sa domov. Keď som mala dobré výsledky a  nebrala som v nemocnici chemoterapie, doktori ma pustili na priepustku domov. Mirka ma chodila s  maminou k nám navštevovať a  podporovať. Nikdy nezabudnem na  to, ako mi doniesli veľký hrnček s  ovečkou, aby som z neho pila a aby mi lepšie chutilo piť. Po  chemoterapiách a  následných infúziách sa mi často stávalo, že mi nechutilo. Všetko pitie sa mi hnusilo a  protivilo. Tým, že bol organizmus zavodnený infúziami som doma nevedela čo piť, aby som dodržiavala pitný režim, aby sa z tela odplavili všetky zlé látky a nemusela som ísť do nemocnice na infúzie.

Si vďačná Mirke za  to, že stála v Tvojich najťažších chvíľach pri Tebe? Povzbudzovala Ťa?
Áno, som rada, že Mirka stála pri mne a  že mi pomáhala zvládať chorobu o niečo ľahšie. Jej slová ma mnohokrát povzbudzovali a dá- vali mi nádej, že všetko bude dobré a všetko dobre dopadne. Obzvlášť v tých začiatkoch, keď som vôbec nevedela, čo ma čaká, čo sa bude diať, ako bude samotná liečba prebiehať. Ale aj počas mojej liečby sme si s  Mirkou často telefonovali. Mirka sa informovala a zaujímala, ako sa mi darí, ako zvládam chorobu, ako sa cítim, čo mám nového a pod.

Obidve ste zvíťazili nad chorobou. Nevzdali ste sa. Oplatilo sa bojovať zo všetkých síl. Keď vám lekár po  dlhšom čase povie „Ste zdravá“. Aké máte pocity pri týchto slovách?
Mirka: „Ste zdravá“ sa nehovorí, teda vo filmoch to používajú lekári, no v  normálnom živote nie. Neviem, nikto nie je nikdy úplne zdravý. Pamätám si, že som skončila liečbu v  období, keď mala mamina narodeniny – takže som jej dala krásny dar za všetko to trápenie a bolesť, ktorú sme prežívali. Ťažko sa mi o  tom píše, pretože tie časy sú pre mňa dávno zabudnuté.

Čo by ste chceli odkázať deťom, rodičom, ktorí prechádzajú podobným peklom.
Mirka: Všetko sa dá zvládnuť, len treba mať trpezlivosť. A  ako sa hovorí - „všetko zlé je na niečo dobré“.
Miška: Deťom by som odkázala len toľko, aby sa nevzdávali, aby statočne bojovali a išli za  jasným cieľom vyhrať boj nad zákernou chorobou. Aby nemysleli na  zlé veci a  aby si do hlavy nepúšťali zlé myšlienky, pretože psychika robí veľmi veľa. V prvom rade, aby mysleli pozitívne a  keď ich niečo vo vnútri ťaží, aby to dali von a  vyrozprávali sa. Aby brali chorobu, že tak ako prišla, tak aj odíde. Aby nedusili v sebe veci, ktoré ich trápia. Mne osobne aj veľmi pomáhalo, keď som sa hrala rôzne hry alebo taktiež ručné práce, ktoré ma na oddelení zamestnávali a čas mi rýchlo popri nich ubiehal. A  rodičia nech podporujú svoje deti, hlavne psychicky. Pretože mnohokrát je to práve tak, že dieťa podporuje svojich rodičov a dvíha ich práve ono psychicky nahor. Keď choré dieťa vidí, že je rodič v pohode, tak aj to dieťa to podľa mňa zvláda lepšie. Ale v prvom rade, nech obidvaja rodičia stoja pri svojom dieťati, nech dieťa môže cítiť podporu a lásku od svojich najbližších.
Miška, Mirka a redaktorka Iveta Burianeková

Február 2014