Narodila sa v roku 1972 v Žiline a už predpôrodné vyšetrenia signalizovali problémy. Ivanka sa narodila so zriedkavou chorobou - osteogenesisimperfecta, čo v preklade znamená lomivosť kostí. Už pri narodení mala z dôvodu nedostatku vápnika kompletne polámané hrubé kosti. I preto boli všetky jej kosti veľmi krehké. Ako sama spomína: „Už len pri malom kopnutí do perinky som si zlomila nohu aj na 3-krát, takže skoro nebolo obdobia, kedy by som nebola zafixovaná v sadre.“ Obdobie, ktoré deti prežívajú v pestvách, strávila Ivanka vo veľkých bolestiach. V tej dobe bol lekársky výskum na omnoho nižšej kvalitatívnej úrovni ako v súčasnosti, plus chýbala zároveň i vzájomná výmena informácií, na čo doplácalo nielen československé zdravotníctvo, ale hlavne pacienti ako Ivanka. Bolo minimum kvalifikovaných špecialistov, chýbali rehabilitačné zariadenia a kvôli týmto obmedzujúcim faktorom sa liečenie obmedzovalo len na zasadrovanie zlomenej končatiny. Žiadna následná zdravotná starostlivosť neexistovala.
Tento frustrujúci a bolestivý kolotoč v jej živote trval až do jej 15-tich narodenín, kedy došlo k čiastočnému zastaveniu lámavosti kostí. Čiastočnému preto, lebo nie je isté, či sa v priebehu rokov znova nemôže vrátiť. To však zďaleka neboli jediné peripetie v Ivankinom detstve... Vtedajší štátny aparát „vyriešil“ svoj vzťah k postihnutým spoluobčanom v štýle – Čo oko nevidí, to srdce nebolí – teda tváril sa tak, ako keby ľudia zo zdravotným postihom v Československu neexistovali.
Ako Ivanka spomína: „Keď som mala osem rokov, moji rodičia sa museli obrátiť osobne na kompetentné úrady s otázkou, či mi netreba ísť do školy, lebo úrady akosi na mňa zabudli. Proste som sa „stratila“ v evidencii, a tak som išla do prvej triedy až osemročná.“ Tu však nastal ďalší problém, pretože školský systém sa k takýmto deťom správal veľmi macošsky. Spoločnosť častokrát ani netušila, že takéto školy vôbec existujú, lebo ústavy i školy boli umiestňované na periférii, zväčša do nevyhovujúcich starých budov bez akýchkoľvek špeciálnych úprav. A bolo ich žalostne málo. Keďže Ivanka s rodinou žila v Žiline, kde špeciálna škola nebola, museli sa rodičia najprv postarať, kde by mohla vôbec do školy chodiť. „Keďže v Bratislave pre mňa miesto nebolo, dostala som sa teda do ústavu v Košiciach na Opatovskej ceste“,spomína. V takom veku však vytrhnutie dieťaťa z kruhu rodiny môže spôsobiť vážnu traumu, takže najprv sa do Košíc prisťahoval Ivankin ocko i napriek tomu, že rok musel bývať na ubytovni.
Rodičovská láska má nielen svoje čaro, ale i úžasnú silu zdolať aj nemožné, takže Ivanka i keď iba čiastočne, cez obetavého ocka mohla aj v Košiciach cítiť rodičovskú lásku. Následne sa po čase do Košíc presťahovala aj maminka so sestrou a rodina bola znova spolu.
Škola má vychovávať, dobrá škola však dokáže pomôcť dieťa vnútorne zhodnocovať.
A tak to po rokoch vníma aj samotná Ivanka: „To, že som chodila do tej školy nebolo na škodu. Bolo to pekné obdobie a veľa som sa tam naučila, hlavne samostatnosti. Mnohí sa asi budú čudovať, ale áno naučila som sa tam samostatne žiť, naučila som sa bojovať sama za seba, naučila som sa čítať, písať proste na tú dobu som dostala kvalitne vzdelanie a vôbec toho neľutujem, aj keď teraz sú ľudia za integráciu detí do normálnych škôl, čo je skvelé, lebo zdravá populácia sa naučí aj s ľuďmi, čo sú telesne trošku iní, žiť a brať ich plnohodnotne. Na jednej strane je to dobre, na druhej však podľa mňa na škodu, lebo čo si všímam, deti už nie sú také samostatné ako sme boli nútení byť my“...
Ivankina školská dochádzka trvala spolu 12 rokov, z čoho 3 roky to bola návšteva odborného učilišťa so zameraním na ručné vyšívanie. Ako sama na tie roky spomína: „Už od mala som mala vzťah k ručným a kreatívnym prácam, ktorým sa venujem doteraz a sú aj mojím koníčkom, alebo hobby ako sa to teraz vraví.“
To, čo jej po celé tie roky v boji s bolesťou nielen fyzickou pomáhalo, z čoho čerpala silu, keď už nevládala, čím odháňala temné mraky úzkosti i smútku, ktoré zakrývali jej slnko v duši, bola, je i bude jej rodina. Ocko, maminka, sestra. Oni pre ňu predstavovali ten prístav pokoja, v ktorom sa mohla skryť a načerpať síl. Kde našla pokoj, porozumenie. Liek na ubolenú dušu. Kde jej rany empaticky a s citom hladili a uzdravovali najlepší lekári na svete.
„Mojou najväčšou oporou, mojou celoživotnou „barlou“, o ktorú sa môžem kedykoľvek oprieť, je moja mamina, ktorú nadovšetko milujem, za to čo pre mňa spravila a aj robí. Samozrejme nesmiem a nemôžem zabudnúť na moju sestru, otca či priateľov, ktorých mám po svojom boku, ale mama v mojom živote zohráva veľkú úlohu, lebo vďaka nej moje časté bolesti, keď sa mi nejaká tá kostička zlomila, boli znesiteľnejšie. Veď viete, mama je mama,“ láskyplne hovorí, pričom sa jej jemne zachveje hlas od dojatia.
Nezabudnuteľnú úlohu v jej živote zohrala i jej sestra. „Bola pre mňa dokonca v niektorých chvíľach viac ako mama, pretože mamka občas aj niečo odpustila, ale sestra nie. Stavala sa do pozície generála vyhlasujúceho, že ja sa budem riadne podieľať aj na domácich prácach i na upratovaní. Veď mám chorú len telesnú schránku, ale inak som taká istá ako každý iný“ – spomína s úsmevom. A takto, po krivoľakých cestách, kde nejeden kameň jej „obuv“ prerazil i bolesť spôsobil, no i malebných cestičkách lemovaných radosťou, prišla dospelosť. Dospelosť sa zvyčajne hodnotí vekom. Čím starší, tým dospelejší. A šediny – toť múdrosť starcov. Ivanka však nemá ani vysoký vek, ani šediny a napriek tomu je dospelejšia ako mnohí z nás. Nemá absolvované dve či tri vysoké školy ani tituly pred i za menom. Má však niečo omnoho hodnotnejšie. Svoje duchovno... Prežiť to, čo prežila, nie je na jeden, ale niekoľko životov a aj zdravý človek by mal čo robiť, aby to všetko zvládol. Ona sama to však takto nevníma. Nenadáva na karmu ako mnohí z nás. Práve naopak. Neprežíva, žije. Žije pre svoju rodinu, svojich kamarátov i priateľov a z ich radosti, šťastia, úsmevov čerpá svoje šťastie. Nevyhľadáva problémy tam, kde nie sú, ale vie vidieť aj v šedosti dňa, teda v tom ako deň vníma majorita spoločnosti, pozitíva.
Ako sama hovorí: „V bytovke na Tallinskej, kde žijem, aj keď i tu vypuknú občas nezhody, si však pomáhame. Aspoň ja tak cítim, že sme jeden pre druhého oporou. Keď nie telesnou, tak morálnou určite. Ak máme starosti, nie je problém zaklopať na iné dvere a spýtať sa: „Nepomôžeš mi, neporadíš?“
Koľko ľudí z nástakto ako ona dokáže vnímať svet?! Ona svoj život aj napriek problémom vní- ma ako dar a teší sa z každého nového dňa. V ničom sa neodlišuje od svojich zdravých kamarátov. Vie sa s nimi ísť zabaviť, porozprávať. Rada navštevuje spoločenské podujatia. Proste miluje ľudí a ich spoločnosť, i keď o sebe tvrdí so zvonivým smiechom, že tá radosť z komunikácie občas skĺzne až do ukecanosti. Avšak práve vďaka tomu dokáže vôkol seba spontánne šíriť porozumenie, rozdávať úsmev. Hladiť a utešovať bez dotyku, púhym pohľadom, aj keď jej ruky sú slabé a krehké.
Vďaka svojej citlivosti a empatii si našla cestu i ku zvieratkám, ktorým sa snaží pomáhať v rámci svojich možností a ako sama hovorí, že ak by to bolo možné, založila by útulok pre všetky nechcené a túlavé zvieratká. „Žiadna živá bytosť nemá byť ponechaná na pospas osudu a v samote trpieť strachom,“ hovorí. Jej veľkým snom je vzdelanie. Nie však vzdelanie pre titul, lež pre pocit. „Vážne uvažujem, že si urobím maturitu. Škoda len, že na Opátskom neexistuje možnosť, aby si bývalí žiaci mohli rozšíriť vzdelanie. Ja som do ústavu rada chodila, mám na tento pobyt pekné spomienky. Možno, že niektorí učitelia ma doteraz poznajú, takže by som sa vrátila do známeho prostredia,“ myslí si Ivanka.
V čase, keď ona sama študovala, bolo veľkou zriedkavosťou, aby sa ľudia ako ona mohli zamestnať na stredoškolských či vysokoškolských pozíciách. V súčasnosti je to u nás už o čosi lepšie, aj tak však ale výrazne zaostávame za krajinami ako je napríklad Holandsko či severské krajiny. Vysoké školy už máme skoro v každej dedine, avšak špecializovaných stredných a vysokých škôl je u nás žalostne málo. Je to na škodu nielen nás hendikepovaných, ale i celej našej spoločnosti, ktorá nie je ochotná a schopná pochopiť, ako týmto ľuďom nielen ubližuje a frustruje ich, lež že zároveň prichádza o dôležitý ľudský potenciál, ktorý nenahradia seba dokonalejšie stroje a roboty. To isté platí i o zamestnávateľoch, neschopných zúročiť skúsenosti zo zahraničia, kde sú títo zamestnanci považovaní za spoľahlivejších a dôslednejších ako ich zdraví kolegovia. Aj na ňu však dopadne smútok, ktorý však nesúvisí s materiálnymi vecami, lež s postavením Inak obdarených v našej spoločnosti a s tým súvisiacim vzťahom zdravej populá- cie k nim. Je jej smutno z toho, že spoločnosť, nechápe, že „Aj my, hendikepovaní ľudia, túžime po pohladení, láske, po prekrásnom a opätovanom vzťahu. Niektorí zdraví nás vnímajú tak, že telesne postihnutí sú skupina, ktorá chce od štátu len brať peniaze. To si myslia niektorí poslanci, to si myslia aj niektorí úradníci, pred ktorými sa cítime ako prosiaci žobráci strácajúci ľudskú dôstojnosť,“ konštatuje so smútkom. Niekedy k tomu, aby sa zo zdravého človeka stal hendikepovaný, stačí veľmi, veľmi málo. Sekundy, ktoré môžu rozhodnúť o ďalšom živote. A na to by všetci mali pamätať. „Viem, že zdravý sa nebude zamýšľať nad osudom a postavením postihnutého, pretože sa ho to netýka, tak načo by sa tým mal zaťažovať. Nemali by však zabudnúť práve na tie sekundy...,“ tvrdí Ivanka. Čo ju však v živote najväčšmi trápi sú bariéry. Tie fyzické sa už pomaličky darí odstraňovať a dokonca i zákony sú už ľudskejšie, avšak tie bariéry v hlavách, budované dedenými archaizmami sú podľa nej najhoršie i najzraniteľnejšie.
Keď pocítim fyzickú bolesť viem, že po čase prejde, avšak psychický atak na našich srdciach zanecháva hlboké a bolestivé rany. „Nie každý z nás sa s tým dokáže vyrovnať a stane sa i to, že niektorí z nás to nezvládnu, začnú piť, prestanú sa o seba starať, spustia sa,“ smutne konštatuje. Spoločnosť už musí konečne pochopiť, že nie sme iní. Že sme takí istí ako ostatní a jediné, čo si želáme je, aby sa k nám správala ako k seberovným. Týka sa to i problému zamestnanosti, pretože pre týchto ľudí je nielen kvôli peniazom, ale najmä kvôli ich psychickému zdraviu nesmierne dôležité, aby sa mohli zaradiť do spoločnosti a cítiť sa užitočnými. Na školách sa vyučuje etika, estetika, náboženstvo, sociológia, psychológia. Vychádzajú na túto problematiku články, glosy, eseje. Píšu sa knihy. Suma sumárum, malo by to bohato stačiť na to, aby si slovenská spoločnosť našla k Inak obdareným, hendikepovaným spoluobčanom cestu. Aby ich pochopila. Aby sa k nim dokázala adekvátne správať. Aby im empaticky pomáhala. Aby... Lenže súčasná realita nás presviedča o tom, že to nestačí... Múdre myšlienky, to nie sú litánie. Skladajú sa z pár slov, lebo v jednoduchosti je krása i sila. Avšak až za tými slovami sa skrýva to podstatné. To, čo uvidíme iba srdcom, nie očami. Pán Anton Srholec hovorí, citujem: „Môžete rozprávať, čo chcete a akokoľvek sväto a pekne, ale ak za tým nestoja skutky, sú to len prázdne reči. Dnes jedno gesto znamená viac ako celé litánie.“
„Skúste sa prosím, keď stretnete niekoho ako ja na neho usmiať. Len tak, spontánne. Pozvite niekoho takého ako ja na prechádzku do parku či do kina a príďte zároveň pre neho. Neurobte to cielene. Urobte to spontánne. Búrajte bariéry, stavajte mosty, lebo to je tá správna cesta ku šťastiu pre nás všetkých. Spoločnosť, svet predsa patrí nám všetkým bez rozdielu. A nezabudnite prosím, že síce nemôžete pomôcť všetkým, no každý z Vás môže pomôcť jednému z nás,“ uzatvára svoje posolstvo adresované celej slovenskej spoločnosti. Rozhovor s Ivankou robil Ing. Hraško Peter
0800 105 707 
