Vždy som túžila žiť svoj vlastný, normálny život, ani vo sne by ma ale nenapadlo, že pán osud so mnou poriadne zatočí. Bola som na dne, no moje pomyselné krídla mi pomohli vzlietnuť riadne vysoko.
Prežila som smrť svojej mamy a následne náročné tri roky so svojím otčimom a malou sestričkou. Nevlastný otec robil, čo mohol, no rýchlo som si uvedomila, že mu nemôžem zostať na krku doživotne. Nebolo by to fér, okrem toho hendikep - nehendikep, každý máme právo na svoje súkromie a osobné šťastie. On aj ja! Ako každá žena, aj ja som túžila po svojom princovi na bielom koni.
Ten môj síce neprišiel na bielom koni, ale pricestoval na žltom autobuse
Bolo to ako v rozprávke. Padli sme si do oka hneď. Po krátkom čase sme zistili, že sa dokážeme perfektne dopĺňať. Bolo nám spolu tak dobre, že častokrát sme strácali pojem o čase. Obaja sme osoby, ktoré nerady márnia čas a nebojíme sa žiadnych výziev.
Po vyše roku nášho osobného stretnutia som na moje najväčšie prekvapenie dostala od môjho vyvoleného vytúžený zásnubný prsteň. Potom prišla korona, začali platiť prísne vládne opatrenia, život sa akoby zastavil. Nie však pre nás! Začali sme plánovať našu svadbu, ktorú sme vysnívali na krásny dátum - 14. februára 2021.
Času dosť, pomysleli sme si, lenže to by som nebola ja, keby som do toho všetkého nezasiahla. Začala som v duchu uvažovať. Obaja pochádzame z neúplných rodín, nie sme najlepší tanečníci, nemáme 150 rodinných príslušníkov, priateľov a známych, ani tisícky eur na honosnú svadbu. Uzavrieť manželstvo ale chceme, a to netradičným a nezabudnuteľným spôsobom. Čo tak cirkevný sobáš v rúškach, s minimálnym počtom hostí? Jednoznačne áno! A prišiel deň 25. apríl 2020.
Náš cirkevný obrad naozaj stál za to
Nikdy nezabudnem, ako sme zabudli na kríž na prísahu. Nechali sme ho doma. Môj vyplašený pohľad 5 minút pred začiatkom obradu veru vyplašil aj mojich osobných asistentov. Najprv si mysleli, že som si to na poslednú chvíľu rozmyslela a vydávať sa nechcem. Hahaha, žiadne také, svadba sa neruší ani neodkladá! Asistenti leteli domov ako strela a kríž v zdraví priniesli. Zrejme aj oddávajúci mal trému, pretože pozabudol ako sa volám a opakovane sa vypytoval môjho nastávajúceho na moje krstné meno. Jemu celý čas chodilo po rozume slovo sloníčatko. Tak ma totiž nazýva, je to moja milá domáca prezývka. Obaja sme sa na seba usmievali. Svoje áno sme si povedali asi po pol hodinke. Teda ja som na pokyn pána farára len poslušne prikývla. Sme svoji. V dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj v chudobe. Navždy spolu. Nekonečno krát nekonečno.
Po skončení obradu sme zamierili na cintorín. Chcela som predstaviť svojho manžela mojej maminke, zároveň sa jej poďakovať za 23 rokov obetavej starostlivosti. Odteraz je všetko na pleciach môjho Daniela. Verím, že s pomocou osobných asistentov zvládneme všetko, čo nám je súdené.
Ďakujem ti, Daniel, za všetko, čo pre mňa robíš. Navždy budem tvoje Sloníčatko! Až kým nás smrť nerozdelí.
Simone Sophie Stewart
0800 105 707 
