Rovnako zraniteľní ako deti

Uzlíček menom Jakubko. Jój, to bolo radostí! A  stále je jej viac a  viac. Je síce malý po mne - keď vyrastie bude mať iba 120cm, ale to nevadí, o to väčšie srdce bude mať. Čím menší uzlíček, tým krajší. Ľúbime ho ako by mal tri metre. A  teraz? Sedíme tu v čakárni traja muži. Je tu hrobové ticho. Napätie by sa dalo krájať. Dnes som tu po siedmykrát, ale stále je to rovnaké, ako keď som tam sedel po prvý raz.
Čakárňou chodia sestričky hore - dole s materiálom a sem tam s posteľou, na ktorej sa vezie dieťa. Buď ide na operačnú sálu, alebo z nej na „preberačku“. Každý z nás čaká, kedy sa objaví jeho dieťa. Každá sekunda trvá dlho. Nie minúty či hodiny, ale večnosť. Očami tlačíme hodiny vpred, ale tie akoby išli opačným smerom.

My traja muži sme každý iný. Jeden je drsný rocker, druhý je asi úradník a  potom som tam ja – malý človiečik s veľkým srdcom. Napätie sa stupňuje a keby nám hrdosť dovolila, tak si aj poplačeme.
Každý z nás siaha na svoje dno. Adrenalín nám koluje v žilách, ale tá bezmocnosť nás strašne ubíja. Keby sme dnes boli stavbári, tak by sme postavili aj mrakodrap. Keby sme bežali maratón, určite by sme spravili svetový rekord. Keby sme boli vojaci, určite by sme zničili všetkých nepriateľov.

Ale...
Sme len otcovia, ktorí čakajú, kedy ich dietky zoperujú a preberú. Je to strašný pocit nevedieť ovplyvniť výsledok, aby všetko dobre dopadlo. Je to v rukách obetavých lekárov, sestričiek a  všetkých na operačnej sále. Všetko je v  rukách Toho tam hore. Toho, v ktorého určite každý z nás aspoň teraz na chvíľu verí.
Otvoria sa dvere, sestrička zavolá priezvisko otca – rockera. Vyčarí sa mu úsmev na tvári a je vidno ako mu padol mrakodrap zo srdca. Nám sa tiež trošku uľavilo, ale stále to nebolo ono. Nakoniec sme sa všetci dočkali, všetko dobre dopadlo. Opäť sa z nás stali hrdí otcovia, ktorí spravia pre svoje dietky všetko na svete. V momente ich rozmaznávame a v automate s hračkami kupujeme všetko, čo v ňom majú. Keby môžeme, urobíme pre ne party ako na Silvestra. Zrazu sme jedni z nich. Prepli sme sa do detského módu. Bláznime sa, jašíme, skrátka sme v siedmom nebi. Na náš strach si už nepamätáme. Už je dobre, už sme dobehli do cieľa. Už sme položili poslednú tehlu na mrakodrape. Už sme oslobodili celú planétu.
Áno sme tvrdí, áno sme vážni, sme ako skaly v bežnom živote. Ale keď na to príde, sme rovnako zraniteľní, rovnako ako tie naše deti.

Autor: Juraj Polák