Maci, priatelia ťa poznajú ako multifunkčné žieňa. Si stále aktívna, akčná, v pohybe. Čo všetko si už robila a čomu sa venuješ?Už ako 11 ročná som začala pôsobiť v regionálnej televízií, 14 rokov som pôsobila ako redaktorka a šéfredaktorka v novinách a časopisoch (BB žurnál, Markíza, Slovenka...). Popri tom a počas SŠ som mala aj viacero brigád, od predavačky v pekárni, cez predaj parfumov, starania sa o deti, predaja v bufete, pomocnej sily v kuchyni. Počas VŠ som začala robiť dobrovoľníčku (celých 5 rokov) pre seniorov, deti so zdravotným znevýhodnením, deti s autizmom a podobne. Po ukončení magisterského štúdia, od roku 2005 som primárne pôsobila v súkromnej firme zaoberajúcej sa pomoci ľuďom s telesným hendikepom (výdajňa zdravotníckych potrieb – chodila som do domácnosti klienta a riešila celú bezbariérovosť, vrátane sociálneho poradenstva). Tam som bola na pozícií manažér a prokurista spoločnosti 8 rokov. Súčasne som pôsobila ako dobrovoľníčka v mnohých organizáciách, mala druhé vlastné občianske združenie, robila som garanta sociálneho poradenstva pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, robila mediátorku, koučing pre firmy a medzičasom mi vyšlo 7 kníh (písanie sa stalo už iba koníčkom). Počas života som si neustále rozvíja vzdelanie, do súčasného stavu, kde mám 5 vysokých škôl, množstvo kurzov a certifikátov v oblasti sociálnej práce, mediácie, manažmentu, osobného rozvoja a koučingu. Vyštudovala som manažment obchodu, som certifikovaná manažérka v odbore „Riadenie v trhovom prostredí“, doktorka filozofie (PhDr.), magisterka sociálnej pedagogiky a bakalárska sociálnej práce, mediátorka. Od roku 1999 sa venujem písaniu grantov a realizácií malých projektov (najväčší projekt bol na 1 mil. euro – vodné vrty v Afrike a rozvojové vzdelávanie na Slovenských školách), vediem občianske združenie Prístav nádeje a venujem sa osobnostnému i biznis poradenstvu, vrátane zakladania chránených dielní a podobne. Zjednodušene môžem povedať, že sa venujem koučingu, osobnostnému, biznis i sociálnemu poradenstvu. Je pre mňa prácou i vášňou.
Za tvoju prácu si získala mnohé ocenenia, pochváľ sa!
Ocenenie Filantrop napriek hendikepu 2015 (za rok 2014), Cena primátora Banskej Bystrice (2013), nominácia na Inšpirujúcu ženu (2013), ocenenie Srdce na dlani (2013) za venovanie času, schopností a energie v prospech iných ľudí a svojej komunity v Banskobystrickom samosprávnom kraji v kategórii Dobrovoľníctvo v rozvoji komunity (2013). V súťaži E - ženy 2013 v kategórií „Ženy, ktoré podnikajú off line a majú firemnú webovú stránku“ získanie 1. miesta a špeciálnej ceny Gabiky Revickej a Moniky Jakubeczovej za mimoriadne inšpiratívny príbeh a silu osobnosti (2014) a ďalšie.
Marcelka, kam sa ty vlastne plavíš?
Prvé, čo mi napadlo... do neznáma. Nikto z nás nevie, čo ho čaká. Aktuálne ešte viac rozvíjam projekt Posuň sa. Sprevádzam ľudí na ceste k spokojnému životu. Som zástancom osobných rozhovorov, work&life balance v praxi, pozitívneho myslenia a „can do“ postoja. Vyhľadávam kontakt s ľuďmi, každý človek si nesie svoj príbeh a ja som tá, ktorá si ho vždy rada vypočuje a ak je treba, podelím sa aj o ten svoj. Lebo niekedy stačí druhého iba inšpirovať, nakopnúť a potom sa už dokáže posunúť vpred aj sám.
Kde je tvoj osobný prístav nádeje?
Snažím sa o to, aby to bolo všade tam, kde sa práve nachádzam. Netvrdím, že je to ľahké, ale nie je to nemožné. Mám šťastie, že harmóniu tela a duše nachádzam v rôznych aktivitách, či už v pohybových, v písaní či pečení. Zaujímam sa o formy šírenia inšpiratívnych myšlienok, ktoré môžu robiť môj život krajším. A aj keď som miestami stále zasnívaná, som súčasne nohami pevne na zemi. Som proste takou neobyčajne obyčajnou milovníčkou života, v dobrom aj v zlom. Napokon s ľuďmi so zdravotným postihnutím, v rôznych podobách, pracujem už viac ako sedemnásť rokov. Za tento čas som sa naučila, že keď prechádzam peklom, osobným, či v podnikaní (lebo aj viesť občianske združenie, či chránenú dielňu je druhom podnikania), nemám sa zastavovať, ale kráčať ďalej. Aj preto sa snažím realizovať a uskutočniť mnohé ďalšie prospešné projekty, prostredníctvom ktorých sa pokúšam pomôcť zlepšiť a skvalitniť životy aspoň niektorých ľudí. Dnes už neberiem všetko tak tragicky a emotívne. No zároveň to neznamená, že životy ľudí so zdravotným postihnutím sú mi ľahostajné. Kým v minulosti som všetko riešila výhradne len intuitívne a trochu nepremyslene (živelne), dnes sa k tomu staviam srdcom, rozumom a skúsenosťami.
Kormidluješ veľa „lodí“, ktorá je najobľúbenejšia? Venuješ sa rôznym projektom, mnohým témam, v ktorých cítiš, že máš „srdce doma“?
Mám v živote to šťastie, že ma baví a napĺňa všetko, čo robím. Kedysi som si nevedela vybrať, chcela som robiť všetko, nedokázala som povedať NIE. Dnes viem, že nemusím. Ak to sama nechcem. Nech to vyznieva akokoľvek, v každej veci, oblasti, ktorú robím, ktorej sa venujem, si nájdem niečo, čo ma napĺňa. A tú potom rozvíjam viac a viac. Aspoň sa v živote nenudím, to skutočne nepoznám a môj život je neskutočne pestrý. Ale ak by ste ma mučili a fakt by som si mala vybrať, veľmi rada píšem, pripravujem a realizujem projekty pre ľudí (zameriavam sa najmä na ľudí so zdravotným znevýhodnením, na ľudí v sociálnej alebo hmotnej núdzi, deti a seniorov), nesmierne ma napĺňa osobnostný aj biznis koučing a písanie.
Akých ľudí na svojich cestách stretávaš? Čo pre teba znamenajú?
Som tvor spoločenský, pracujem s ľuďmi, žijem s ľuďmi. Stretávam rôznych - pozitívnych, ale aj tých menej. Ak mám však možnosť, s tými, čo majú v sebe negatívny náboj, trávim málo času, pretože život mi neraz ukázal, že čas je najvzácnejšia veličina, ktorou disponujeme a nechcem ju premárniť s tými, ktorí cez svoj negatívny náboj nedokážu vidieť svetlo na konci tunela. Veľmi ma však trápi, že ľudia dokážu byť závistliví, neprajní a dokonca až veľmi zlí. Počas života si už zakotvila na rôznych miestach.
Ktoré zastávky boli a sú pre teba kľúčové a prečo? Každá zástavka mala svoj dôvod. Musela som si nimi prejsť, inak by som nebola tým človekom, ktorým dnes som. Je pravdou, že niektoré miesta ma potrápili viac, veľa mi vzali a v danom čase som nerozumela, prečo som ich potrebovala spoznať. Dnes si dovolím tvrdiť, že pozerám inými očami, inou optikou a tak verím, že som sa potrebovala niečo naučiť. Skutočne to akosi tak funguje, že cesta bez prekážok nevedie nikam. Zväčša. Preto dnes už nepanikárim, len sa snažím rýchlejšie pochopiť. Moje ochrnutie (čo bolo jednou z najťažších životných zastávok) bolo v podstate kľúčové v mojom živote. Celkovo sa mi zmenila optika na život a odvtedy sa plavím v súlade s tým, čo sama skutočne aj chcem, pomoci ľuďom. Verím, že všetko je tak, ako má byť.
Dni nie sú len slnečné, aké sú tie búrky v tvojom živote?
Búrky sú búrky. Silné, s hromami aj bleskmi. Najťažšie je asi to, že je ich pomerne veľa. Niekedy mám pocit, že môj život je pretkávaný len nimi. Búrkami. Aj keď je to niekedy neúnosné a v danom momente sa ťažko hľadajú pozitíva danej situácie, čas mi väčšinou všetko objasní. Život so zdravotným postihnutím je iný, no určite automaticky neznamená smútok, uzavretosť a beznádej. Aj my, ľudia s postihnutím, máme také isté sny a túžby ako ľudia bez hendikepu. Rozdiel medzi nami je len v tom, že máme „akési“ obmedzenie a tak je nutné, niektoré veci prispôsobiť tomu ktorému zdravotnému postihnutiu. Platí to pri deťoch, aj pri dospelých.
Ako sa odrážaš od dna? Keď osud nie je v tvojich rukách?
Čím dlhšie sa životom plavím, tým ťažšie niektoré veci zvládam. Čiže je to presne naopak, než si myslia druhí. Neraz mi hovoria: „Veď ty to zvládneš, už si zvyknutá, už si prežila aj horšie.“ Možno práve preto, alebo o to ťažšie zvládam neustále pády a neustále začiatky. Lebo po páde na dno sa treba zodvihnúť, vstať. Inak to totiž nejde, ak máte sny a túžby. A ja ich mám ešte neúrekom.
Loď je domov, miesto dôvery - bez koho si svoje cesty predstaviť nevieš a koho zobrať na palubu neodmietaš?
Som typ človeka, ktorý potrebuje byť samostatný, sebestačný, ktorý nezvláda pomoc iných, ale ani svoju vlastnú bezmocnosť. Preto sa snažím v prvom rade pomôcť si sama. No neodmietnem podporu rodiny, priateľov. Oni sú tými, ktorí mi neraz dodajú silu, keď tej mojej akosi ubúda, alebo jej niet. Občas je úžasné vedieť, že máte vo svojom okolí ľudí, ktorým na vás záleží. Tak skutočne záleží, nie len tak spoločensky, lebo sa občas patrí opýtať sa, ako sa máte, či niečo nepotrebujete. Preto rodina a priatelia, ktorí pri mne stoja a neraz ma „nakopnú“, pre mňa znamenajú nesmierne veľa a som im za to nesmierne vďačná. Nesmierne. A potom sú tu klienti. „Práca“ s niektorými z nich je veľmi náročná až ťažká, čo mi neraz silu odoberá. No zároveň sú pre mňa klienti neraz aj „dobíjačom“ energie.
Si vytrvalý námorník, kormidelník a kapitán v jednom. Ako to všetko zvládaš? Kde čerpáš silu, chuť opäť vstať...
Zbožňujem slnko, teplo, hudbu a smiech. Preto, ak je to čo i len trochu možné, nasávam celým priehrštím. Energiu však nabíjam aj v kuchyni, pri varení a pečení, ktoré ma nesmierne baví. Najradšej by som denne organizovala a pripravovala rôzne posedenia, podujatia, len aby som mohla niekoho hostiť. Ale zároveň veľa čítam, píšem a rada chodím pešo. Mám rada život a tak sa ho snažím nabažiť. Lebo žiaľ už veľakrát mi život ukázal, že dokáže prísť do môjho života „niečo“, čo mi to znemožní (zväčša nejaká choroba, ochorenie a podobne). Tak si užívam vopred.
Kam sa chystáš najbližšie na výpravu?
Leto doplávam v rámci svojich možností, je možné že ma stretnete na harmonickej prednáške, prostredníctvom ktorej sa budem snažiť posunúť vpred ostatných alebo prídem s projektmi pre ľudí (nielen) s hendikepom. Určite je na čo sa tešiť. Okrem toho mám v pláne cestovať, verím, že si splním aj tieto sny.
Máte pocit, že život na vozíčku alebo s barlami je brzdou plnenia si prianí? Ak áno, pri prečítaní týchto riadkov vás možno práve táto dáma povzbudila, že sa to dá. Ak vaša túžba (pre)žiť bude veľká a budete si veriť, vaše sny dostanú krídla...
Text a foto: Silvia Žabková
0800 105 707 
