Písanie je pre mňa relax

Zuzka máš tri deti. Tvoje prvé dieťa, teraz už 17-ročná slečna Zuzanka, je inak obdarená, jej zdraví súrodenci sú vo veku 15 a 8 rokov.




Bolo ťažké sa rozhodnúť pre ďalšie dieťa?
Nebála si sa či bude v poriadku? Neviem, bála – nebála. Zuzka má vrodenú vadu Dandy Wolkrov syndróm. Bola prvá vymodlená... Vždy som chcela mať tri deti a nevedela som si predstaviť mať iba ju. Možnosť mať opäť postihnuté dieťa bola 25%, čo je dosť. Pre druhé dieťa sme sa rozhodli hneď. Boli sme mladí a verili sme, že to bude v poriadku. Samozrejme vždy sú určité obavy a pochybnosti. Syn sa narodil zdravý a my sme boli veľmi vďační. S ďalším dieťatkom to už také ľahké nebolo. Riešili sme mnoho iných vecí. Od finančných po zdravotné. Potom som už bola staršia, viac som sa bála. Raz sa nám to podarilo, druhý raz už také šťastie mať nemusíme... Po nejakom čase som cítila, že to dieťatko chcem a že mám asi poslednú možnosť. Čakala som na výsledky z odberu plodovej vody a modlila sa, nech sa nemusím rozhodovať čo urobím, ak to nebude dobré. Na sone mi doktor povedal, že táto vada sa odberom plodovej vody zistiť nedá a to som ju absolvovala aj pri synovi. Vtedy som mala strach. Neskôr som si povedala, že stačilo. Už to aj tak neovplyvním a nechcem, aby dieťatko cítilo iba môj strach. Dcérka je zdravá a ja som za to veľmi vďačná.

Určite si rada, že si sa rozhodla dať život ďalšiemu dieťaťu. Ako ťa posunulo to, že sa treba venovať aj zdravým deťom?

Keď sa nám narodilo zdravé dieťa, naplno som si uvedomila Zuzkine postihnutie. Ona sa nevedela prevrátiť, ťapkať, loziť, chodiť, vložiť si do úst jedlo. Dookola sme s ňou ťapuškali, cvičili, opakovali, kŕmili. Nevedela žuť a učiť ju jesť bez toho, aby som mixovala bolo ťažké... Syn to zrazu vedel sám od seba, bolo to ako niečo zázračné. Starať sa naraz o dve „bábätká“ bolo hlavne veľmi zaujímavé. Pre Zuzku bol brat malé čudo, plakala, keď plakal on. Smiala sa, keď sa smial. Naučil ju veľa vecí. Keď ležala na deke na zemi, stále jej prechádzal cez nohy, až ich raz zdvihla, čo by som ju ja nikdy nenaučila. So Zuzkou sme poznali len vyšetrenia, cvičenie, večné opakovanie, rehabilitačné pobyty... Zrazu sme chodili na ihrisko medzi deti a robili normálne veci.


Veľmi nás to obohatilo i keď to nebolo vždy ľahké. Ak by som aj mala pocit, že na zdravé dieťa nebudem mať toľko času – veľký omyl. To zdravé dieťa si tú pozornosť a čas jednoducho vynúti. Často to bola práve Zuzka, kto čakal. A ona je úžasne zlatá osôbka. Hlavne sme sa veľa nasmiali. Druhá dcérka bol ďalší dar a radosť. Ona si stále spieva a tancuje a my so Zuzkou sa k nej často pripojíme. Niekedy to bolo strašné všetko naraz zvládnuť. Prebaľovať, kŕmiť, cvičiť, učiť sa do školy, variť. Hlavne, keď mala Zuzka zdravotné problémy a museli sme byť v nemocnici. Alebo keď zvracala, nemôžeš sa od nej pohnúť, aby sa nezadusila. No všetko to prešlo deň po  dni. A  zdravé deti nám priniesli hlavne veľa smiechu a mnoho humorných situácií. Zuzke dali spoločnosť. Tým, že sa pri nej hrali, podporili jej sústredenie a sledovanie. Chodili sa k nám hrať aj iné deti a Zuzka bola pri nich, čo mala veľmi rada. Som veľmi vďačná za  naše deti. Zuzka nás naučila inak prežiť a uvedomiť si bežné veci. Vďaka nej sme stretli veľa úžasných ľudí. Naučila ma nemať dlhodobé plány...

Ako vnímajú zdraví súrodenci hendikep svoje postihnutej sestry?
Myslím, že v každom veku inak. Zuzanka je najstaršia. Bolo pre nich normálne to aká je. Ako rástli, už videli rozdiel medzi nimi. Na  rad prišli otázky: „Prečo nechodí, prečo nerozpráva?“ Bolo im ľúto, že sa s nimi nemôže hrať. Keď sa narodil syn, Zuzanka mala dva roky. Chodila som s nimi von. Často vznikali kuriózne situácie. Hlavne, keď som tlačila dva kočíky. Neskôr to bolo zložitejšie. Veľakrát chcel syn zostať ešte s kamarátmi, ale Zuzanka si už potrebovala ľahnúť, alebo ju bolo treba nakŕmiť či prebaliť. Druhá dcérka to už mala ťažšie, lebo Zuzka už bola veľká. Takže som sa s ňou už nevládala stále presúvať. A  tiež vydržala vonku v kočíku sedieť kratšie. Zažili viac obmedzení, hlavne keď chceli ísť niekam, kde sa so Zuzkou ísť nedalo. Na druhej strane sme sa vždy snažili, aby mali kamarátov, chodievali na rôzne akcie. Veľakrát bol s nimi iba jeden rodič. Vďaka starým rodičom, ktorí pri Zuzanke zostali, sme mohli so zdravými deťmi chodievať na výlety. Teraz Zuzku berú ako všetky deti svojich súrodencom. Majú ju radi, aj sa hnevajú - napr. keď pozerajú telku a Zuzanka sa rozhodne kričať. Nemáte šancu nič počuť, vtedy ju okrikujú, hoci vedia, že to nepomôže. Dokonca mám pocit, že Zuzku to náramne baví. Myslím, že je pre nich jednoducho sestra a berú ju takú aká je.

Čo sa týka pomoci je veľká výhoda mať zdravé deti, však?
Najväčšia pomoc je pre mňa to, keď ju môžu postrážiť. Hlavne syn je už veľký. Keď je doma, (čo už teraz nie je až taký častý zjav) berieme s mužom nohy na  plecia a preč z domu (smiech). Zoberieme psa a ideme sa prejsť. Totálna sloboda, ani jedno dieťa s nami! Keď je manžel na  nočnej, pomáha mi syn Zuzku uložiť do postele. To je neoceniteľná pomoc, pretože má sily viac ako ja. A  keď ju nesieme, Zuzka sa usmieva a  zbožne na neho hľadí (asi, že sa jej konečne venuje). Už aj dcérka sestru postráži aspoň chvíľku.

Ak si nájdeš chvíľku sama pre seba čo rada robíš?
Voľný čas, pojem dlho neznámy. Manžel niekedy veľa pracuje, pretože niekto nás musí živiť. Ale každý ho potrebuje a život ma donútil nájsť si ho. Veľmi rada čítam. Chodím cvičiť a  tak sa konečne dostanem z domu. Snažím sa chodiť von, keď sa dá. Pomôžu aj starí rodičia. Zuzka je už veľká a tak aj pre nich je obtiažne postarať sa o ňu. Naši priatelia chodia k nám, lebo vedia, že je to pre nás jednoduchšie. Občas si niečo píšem. Písanie je pre mňa relax a  hlavne iná činnosť ako stereotyp, ktorý poznáme všetky, čo sa staráme o svoje postihnuté deti. Starostlivosťou o nich strácame veľkú časť slobody, - nemôžeme robiť čo chceme, ísť kam chceme. To je podľa mňa horšie, lebo postarať sa o všetko čo dieťa potrebuje, to sa naučí každý. So samotou a vedomím, že keď potrebuješ odísť, musíš vždy niekoho zohnať je ťažšie sa vyrovnať. I  keď si myslím, že vždy sa dá nájsť niečo, čo nám robí radosť a šťastie si nosíme všetci vo svojej hlave.

Ako vznikla kniha Veselé zvieratká? Čo ťa viedlo k napísaniu tejto knižky?
Knižka vznikla vďaka mojej mladšej dcérke. Často som jej čítala a  ona chcela básničku o pavúkovi. Keď som nič nenašla, skúsila so ju napísať. V mojej básničke pavúk zjedol muchu. Čo sa dcérke nepáčilo a musela som to opraviť. Potom prišli ďalšie zvieratká. Nakoniec bol o každom zvieratku malý veselý príbeh. Čítali sme ich dookola až ich vedela naspamäť. Kým vyšla knižka prešlo veľa času. Pomohlo mi veľa ľudí. Deti z  umeleckej školy Jánoš nakreslili krásne obrázky. Tak sa z knižky teším a snáď sa deťom budú páčiť a potešia ich.


Knihu si môžete objednať na adrese: zlackova72@gmail.com

Zuzana Lacková