Kam príde, tam je veselo. Vie sa rozčúliť, ak sa mu na turnaji v zápase o medaily nedarí, má slzy na krajíčku od dojatia, ak víťazí. Keď spieva, tak z celej duše, keď sa spovedá, tak vražedne úprimne, keď sa zabáva, strhne všetkých ostatných. Paralympijský športovec Peter Mihálik patrí medzi tých výnimočných mužov, čo slzy nikdy nepovažovali za svoje zlyhanie.
Mal na ne právo vtedy, keď mu do života zasiahla autonehoda, po ktorej zostal na vozíčku a nevyhýba sa im ani dnes, keď znova žije život plnými dúškami. Zostali mu mnohé jazvy na duši, ale v očiach má vždy úsmev. Pretože bez ohľadu na to, čo sa mu stalo, stále má život rád.
Tuším ani jeden z paralympijských reprezentanov, ktorých poznám, sa športu nezačal venovať až po úraze, ale väčšina z nich sa aktívne pohybovala aj pred ním. Platí to aj o tebe?
Ani ja nie som výnimka. Hrával som futbal, dokonca prvú dorasteneckú ligu. Na skúške som bol aj v českej lige v Blšanoch, tamojší tím vtedy trénoval Miroslav Beránek, asistent českej reprezentácie. Vieš, čo to bolo, keď zavolali mne, chlapcovi zo Skalice, aby som sa prišiel ukázať?
Znamenalo to, že si bol naozaj veľmi talentovaný futbalista, nie? Nič ma vtedy nelákalo viac ako futbalová kariéra, neuvažoval som o žiadnej inej profesii. Rodičia boli trochu realistickejší a vraveli mi, že aj futbal je drina a nebude mi len tak niekto dávať peniaze za to, že naháňam loptu po ihrisku. Čo napokon zvíťazilo? Tvoje tínedžerské futbalové sny alebo racionálne rady mamy a otca?
Našiel som si aj „normálnu“ prácu, popri nej som vyštudoval strojársku priemyslovku v Skalici. Namotivovala ma hlavne moja vtedajšia priateľka. Bola vysokoškoláčka, učila sa na samé A-čka a musím sa priznať, že ma dosť hnevalo, že ja som len automechanik. Stále som však sníval o tom, že niečo dosiahnem aj vo futbale a mal som to dokonca na dosah! Podpísal som zmluvu so Senicou. O mesiac neskôr sme však havarovali. A všetko bolo zrazu inak. Najprv ma odviezli do nemocnice v Skalici a spravili prvé vyšetrenia, do piatich hodín ma operovali na Kramároch v Bratislave. Keď som sa prebral, povedali mi len, že spravili, čo mohli a teraz je už všetko v rukách božích. Diagnóza paraplegia však bola neodvratná. Mal si vtedy len 25 rokov.
Nechal si svoj osud v božích rukách alebo si dokázal zmobilizovať sily, psychické aj fyzické, aby sa tvoj život postupne vrátil do normálnych koľají, aj keď na vozíčku? Všetko podstatné som sa naučil v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Vďaka starostlivosti lekárov a sestier sa tam čerství vozičkári naučia o seba ako-tak postarať. Samozrejme, ak má niekto léziu miechy, na nohy ho už nepostaví nikto, dnes ešte medicína nie je tak ďaleko. Pacienta aj psychicky zastabilizujú, ukážu a vysvetlia mu, že sa dá žiť aj na vozíku. Veď ani ja som o tom nič nevedel. Keď človeku nie je ľahko, pomôcť vie rozhovor s odborníkom na dušu, psychológom. Aj tí sú pre pacientov v Kováčovej k dispozícii. Skúsil som to, no bola tam nejaká mladá baba, od ktorej som sa nič užitočné nedozvedel. Som však veriaci človek, a tak som radšej zašiel na farárom. Spýtal som sa ho, či mu môžem všetko porozprávať „svojimi slovami“. Vraj vyspovedá najprv ostatných pacientov a potom bude mať čas len na mňa. Nikdy na tú spoveď nezabudnem. Hrešil som, plakal, smial som sa. Všetko, čo ma trápilo, som zo seba dostal. Naozaj sa mi uľavilo na duši a pomohlo odpichnúť sa. Skúsený farár je určite oveľa lepší ako neskúsená psychologička. Veľmi dobre mi to padlo. Vravel mi napríklad, o čo horšie by som sa asi musel cítiť po zvyšok života, ak by som ja sám spôsobil nehodu, pri ktorej sa niekto ťažko zraní alebo zomrie.
Muži nedávajú často najavo svoje emócie, celé generácie boli a sú vychovávané v duchu hesla „Chlapi neplačú“. Ty si svetlá výnimka. Ak ťa niečo trápi, vieš si zanadávať, ak sa tešíš a zabávaš, tak tiež na stodvadsať percent. Veď aj bolesť a radosť patrí k životu, prečo by sme mali jedno či druhé potláčať, lebo sa to vraj nepatrí?
Úplne súhlasím. Mám život stále veľmi rád, asi práve to mi pomohlo dostať sa cez najhoršie obdobie. Vedel som sa vždy aj vyplakať. Jasné, že nie medzi ľuďmi. Už počas pobytu v Kováčovej som sa vybral na vozíku niekde do lesa, dva kilometre od najbližšieho obydlia a tam som sa vyreval, že prečo práve ja! A vrátil som sa úplne fit. V sprche som si nahlas spieval a robil si zo všetkého žarty. Áno, na začiatku som plakal, pretože ma boleli nefunkčné nohy, no keď som z Kováčovej odchádzal, plakal som tiež, lebo mi tam bolo dobre. Aj sestričky so mnou plakali. Obdivujem ich, majú nesmierne namáhavú prácu, veď ani ja som nebol ideálny pacient, no s mnohými to mali ešte ťažšie. Najviac ma mrzí, že nemôžem tancovať ľudovky
Bez akéhokoľvek preháňania môžem na základe vlastnej empirickej skúsenosti skonštatovať, že slovenskí paralympijskí vozičkári majú nádherné, ba priam exkluzívne partnerky, priateľky či manželky. Ty si dokonca medzi nimi považovaný za jedného z najväčších playboyov, čo nemá problém prihovoriť sa aj úplne cudzej žene.
Veď tak to predsa funguje, že muž má oslovovať ženu.
Čo je podľa teba pre ženy a dievčatá na vozičkároch príťažlivé?
Nie som žena, neviem to pomenovať úplne presne, ale asi je fajn, ak je aj chalan na vozíčku bezprostredný. Ak sa bude za vozík „schovávať“ a myslieť si, že u báb nemá žiadnu šancu, tak ju ani nedostane. Ja sa vždy na rovinu spýtam. Teda nie, či ide so mnou do postele, ale najprv, či by napríklad nešla na kávu. Vysvetlím ti to na konkrétnom prípade. Hrali sme stolný tenis v aule vysokej školy, prezliekali sme sa kdesi v zákulisí do športového a zhodou okolností sa tam prezliekala aj sympatická mladá kočka. Žartoval som s ňou a spýtal sa, či mi nedá svoje telefónne číslo a ona na to, že veľmi rada. Neskôr sme sa rozprávali o tom, prečo zareagovala tak rýchlo a spontánne a ona mi povedala, že chcela aj ostatným chalanom na vozíku, čo tam boli, ukázať, že problém nie je vo vozíku.
Balenie báb je v očiach mnohých vozičkárov naozaj veľmi vysoká latka, po úraze sa dlho odhodlávajú, či vôbec vyjdú na vozíčku medzi ľudí. Ty si si s touto fázou poradil?
Je to na rozhodnutí každého jedného človeka, či sa nehanbí, neskrýva a nevyhýba komunikácii s ostatnými. Mne to našťastie netrvalo dlho. Keď som zistil, že tento „problém“ existuje len v mojej hlave, prestal som sa ním zapodievať. Naozaj nikto iný to za problém nepovažoval.
To je skvelé. Nie je predsa stredovek, aby sa hendikepovaní ľudia vytláčali na okraj spoločnosti alebo aby sme sa na nich pozerali ako na nešťastníkov, ktorých treba ľutovať. Ty sa spoločnosti nevyhýbaš, ba dokonca ju veľmi aktívne vyhľadávaš a najradšej, ak ide o dobrú zábavu.
Opakujem, že mám život rád a som naozaj taký istý ako pred nehodou. Nič sa nezmenilo. Možno pár vecí. Nemrzí ma ani tak, že nemôžem hrávať futbal, ale že nemôžem tancovať ľudovky. Tie milujem. Plesy ešte znesiem a idem aj na parket, ale keď počujem ľudovku, hneď si predstavujem, ako by som si zatancoval, no nemôžem. To ma priam zožiera.
Carpe diem
Prečo si si po úraze zo všetkých možností, ktoré prichádzali do úvahy, vybral práve stolný tenis?
Aj ja som veľmi chcel naďalej športovať, hľadal som si preto disciplínu, ktorá by mi vyhovovala. Skúsil som napríklad aj atletiku, ale nemal som ten správny švih. Počas pobytu v Kováčovej som však stretol Jana Riapoša a Rasťa Revúckeho, práve sa pripravovali na paralympiádu v Aténach a v Kováčovej trénovali. Oslovil som ich, či by som si nemohol stolný tenis vyskúšať. Jano povedal, že niečo vo mne je a zaujímavé je aj to, že som ľavák. Nebolo nad čím uvažovať – keď som prišiel domov, kúpil som si v Tescu pingpongový stôl a začal trénovať.
Znie to jednoducho, no od pinkania pod bránou s kamarátmi si sa vypracoval na reprezentanta Slovenska v stolnom tenise, dostal si sa vo svojej kategórii až na štvrté miesto svetového rebríčka a po Pekingu a Londýne ťa na jeseň 2016 čaká paralympiáda aj v Rio de Janeiro. Bude to vrchol tvojej kariéry?
Žiaden konkrétny cieľ si však nedávam, lebo s tým nemám dobrú skúsenosť. Práve naopak. Pred Londýnom v roku 2012 som si napríklad povedal, že chcem medailu a že na to aj mám. Napokon som to psychicky neustál, lebo pri tom bola moja rodina.
Podpora z publika, obzvlášť od blízkych ľudí, by mala pomôcť. A nie človeka rozhodiť.
Čo sa stalo?
Áno, aj mňa to ženie dopredu, veď ma chodievajú povzbudzovať aj na náš najvýznamnejší stolnotenisový turnaj Slovakia Open a vždy bolo všetko v poriadku. Aj vďaka ich podpore som v tom roku turnaj vyhral a v Londýne stáli proti mne tí istí hráči, naozaj som veril, že medailu získam.
V rozhodujúcom zápase som viedol 2:0 aj 4:1, no napokon som ho prehral. Pritom do Británie kvôli mne pricestovala sedemčlenná rodinná výprava.
Stále nerozumiem. Na paralympiáde ti to zrazu prekážalo?
Premýšľal som nad tým, čo sa vlastne stalo a myslím, že som sa asi zbytočne rýchlo sna- žil ten zápas vyhrať. Aby som zamachroval. Dával som si potom radšej pozor, a keď prišli štrnásti (!!!) za mnou na turnaj do Talianska, povedal som im, že budem rád, ak budú v sále, ale nech mi pred zápasmi nevolajú a neposielajú esemesky.
Dokedy chceš aktívne hrať stolný tenis?
Pingpong sa dá hrať do vysokého veku, len štýl hry sa s pribúdajúcimi rokmi mení. Ale ja chcem šport trvalo kombinovať aj s inými príjemnými vecami.
Napríklad?
Napríklad chcem cestovať, spoznávať iné krajiny, venovať sa turistike, dopriať si wellness a vôbec – užívať si život. Nádherný plán aj pre zdravých, veď na takú obyčajnú vec, akou je užívanie života, aj oni veľmi často zabúdajú. Mnohí vozičkári však zas vraj majú obavy z dlhých ciest či neznámeho prostredia a sú presvedčení, že klasická dovolenka v ich prípade neprichádza do úvahy.
Aké sú tvoje skúsenosti so servisom pre vozičkárov v zahraničí?
V krajinách, ktoré som navštívil ako dovolenkár, som bol maximálne spokojný, v Chorvátsku či Taliansku sú chodníky, hotely a pláže prispôsobené vozičkárom úplnou samozrejmosťou. Našiel som aj ležadlá pri mori určené pre hendikepovaných, aj vybetónovaný zjazd až do mora. Stačilo, aby som zapískal, plavčíci ma prišli vziať s ich vozíkom, odviezli ma až do vody, hodinku som si zaplával, zas som zapískal a oni prišli po mňa. Perfektná služba, veď ako bonus som na sebe nemal ani piesok.
Momentálne priateľku nemáš, no u teba to je vraj väčšinou vždy prechodné a krátke obdobie :) Uvažuješ aj o založení rodiny?
Už by sa konečne patrilo. Slušne zvyšuješ svoje šance nájsť tú pravú, keď si stále v aktívnom pohybe. Šanca existuje vždy a všade, netreba cestovať do cudziny, celkom stačí vyjsť von z bytu. Stále hovorím aj kamarátom vozičkárom, že nikdy nevieš, kde stretneš niekoho, kto ti vstúpi do života. Môže to byť aj na ceste do obchodu.
Eva Bacigalová