Volám sa Ivana Gašparová. Môj starší syn Patrik má autizmus. Autizmus mu diagnostikovali až v piatich rokoch. Možno si poviete, že to je neskoro a čo sme robili dovtedy?
Ako rodič stále dúfate, že je to len prechodný stav, a že dieťa z toho vyrastie. Od jeho troch rokov sme chodili po rôznych vyšetreniach. Naše prvé kroky viedli k logopédovi, pretože ako trojročný ešte vôbec nevedel rozprávať. Potom nás poslali k detskému psychiatrovi, ale tiež nepomohol. Predpísal mu lieky na upokojenie a to bolo všetko. Stále sme počúvali od odborníkov, že nie je autista.
Autizmus mu diagnostikovali v piatich rokoch a vlastne vtedy sa nám uľavilo, pretože sme konečne mali potvrdené, čo sme si celý čas mysleli. Veľa krát si ľudia mysleli, že Paťko nepočuje. Ale on len nereagoval na vonkajšie podnety. Dlho nereagoval ani na vlastné meno. Náš život sme prispôsobili jeho potrebám. Zaviedli sme pravidelný režim a jeho sprá- vanie sa postupne upravilo. Potrebujeme k životu veľa trpezlivosti. Autizmus je súčasť osobnosti človeka a je ovplyvnený mnohými aspektami, preto jeho vývoj ťažko predpovedať.
Musíme sa snažiť naučiť ho čo najviac, aby dokázal zvládnuť aspoň základy. Umyť sa, obliecť sa, prechádzať cez cestu a podobne. Tešíme sa aj z maličkostí a každého nového slova, ktoré Paťko vysloví. Patrik má už 12 rokov. Má veľmi rád vodu a najradšej by sa kúpal každý deň. Plávať sa ešte dobre nenaučil, ale stále sa snažíme naučiť ho to. Žijeme s nádejou, že veci budú také dobré, ako sa len dá a Patrik nájde v živote svoju cestu.