Volám sa Michaela Balcová, mám 25 rokov a bývam v Bratislave. Narodila som sa s vrodenou vadou Arthrogryposis multiplex congenita, čo znamená postihnutie všetkých kĺbov a šliach v mojom tele. Od narodenia som absolvovala mnoho operácií a rodičia so mnou svedomite rehabilitovali. Aj preto som sa v štyroch rokoch dokázala postaviť na nohy a prejsť pár krokov. Či boli v mojom živote dobré alebo horšie dni, nikdy som nepociťovala, že mať zdravotné postihnutie je nevýhodou. Práve naopak, žijem krásny a plnohodnotný život, hrala som na klavír, študujem na Ekonomickej univerzite a stala som sa úspešnou športovkyňou. Najprv ako plavkyňa, teraz reprezentujem Slovensko v športe Boccia.
Boccia je paralympijský šport podobný hre petang (pétanque). Hrá sa so sadou loptičiek, kde je 6 červených, 6 modrých a jedna biela lopta s názvom Jack. Cieľom hry je dostať svoje lopty červenej alebo modrej farby k hlavnej lopte Jacku, bližšie než súper. Hráči hrajú z invalidného vozíka. Podmienkou je postihnutie všetkých štyroch končatín a na medzinárodných podujatiach aj minimálny vek 15 rokov. Zaujímavosťou je, že v tomto športe sa hrá bez rozdielu pohlavia, t.j. ženy aj muži hrávame spolu. Hra si vyžaduje presnosť, trpezlivosť a taktické zmýšľanie. Ako paralympijský šport sa boccia hráva od roku 1984. V súčasnosti je rozšírená vo viac ako 50 krajinách na celom svete. Hráči sa delia do piatich kategórií podľa toho, či pri hre potrebujú asistenta (BC1, BC3), alebo nie (BC2, BC4, BC5). Ja som sa k boccii dostala úplnou náhodou, keď ma oslovil môj terajší tréner Martin Gabko, či by som to nechcela vyskúšať. Raz som prišla na ich tréning a už som neodišla :)
V roku 2014 som bola zaradená do reprezentácie a absolvovala som svoj prvý medzinárodný turnaj, kde ma úspešne klasifikovali do kategórie BC4. Od tej doby som sa stala dvakrát Majsterkou Európy, Majsterkou sveta, Paralympíjskou víťazkou v Riu, získala som ďalšie krásne a vzácne medaile na svetových a Európskych pohároch a v svetovom rebríčku nám patrí 1.miesto.
Toto všetko v kategórií páry BC4 s mojimi kolegami Samuelom Andrejčíkom, Róbertom Ďurkovičom, Martinom Strehárskym a Kristínou Vozárovou. K tomu som minulý rok prvýkrát vyhrala bronzovú medailu v kategórií jednotlivcov, a to priamo na Majstrovstvách Európy. Dlho som čakala na tento moment, nakoľko súťažiť v silnej konkurencii najmä mužov nie je jednoduché. Momentálne sa pripravujem na svoje druhé Paralympijské hry do Tokia, ktoré sa konajú už tento rok v auguste. Ale ako píšem v úvode môjho článku, nie vždy sa veci dejú podľa našich predstáv. Momentálne bojujem so zlomenou nohou, čo na nejaký čas pozastavilo moju prípravu. Aj napriek tomu verím, že všetky naše prehry a pády, či životné alebo športové, nás majú niečomu naučiť. Beriem to ako znamenie, ďalšiu výzvu... čas na to, pozastaviť sa a porozmýšľať, aký je život vzácny a ako rýchlo môžeme prísť o to, čo jenám najcennejšie. U mňa to je tentokrát „len” zlomená noha, ale kedykoľvek môže prísť aj niečo horšie. Preto, vážme si čo máme, ľudí, ktorí pri nás stoja, život, ktorý žijeme. So svojimi pozitívami aj negatívami, pretože každá jedna sekunda je špeciálna, neopakovateľná a jedinečná.
Autorka článku: M. Balcová
Foto: Roman Benický,
Jorge González Marqués
0800 105 707 
