Zdá sa, že šance na zoznámenie ti naozaj pribudnú, keď budeš prichádzať do kontaktu s ľuďmi (a teda aj ženami), ktorých treba správne namotivovať. Ako to bude vyzerať?
Stal som sa súčasťou projektu Paralela, v ktorom mentori a motivátori, väčšinou aktívni paralympijskí športovci s rôznymi fyzickými obmedzeniami, budú pomáhať zaradiť sa do života ľuďom čerstvo po úraze. Pracovať budeme hlavne v Kováčovej, v Národnom rehabilitačnom centre, kde začínajú mnohí pacienti od nuly. Lekári a rehabilitačné sestry ich učia ovládať vozík, samostatne jesť či zvládnuť ďalšie samoobslužné úkony, my by sme ich mali hlavne motivovať k tomu, že žiť sa napriek všetkému oplatí. A byť im v tom osobným príkladom.
Ty však nie si bývalý pacient NRC Kováčová.
Nie, s deformáciou rúk som sa už narodil. Pochádzam z dvojičiek, dokonca jednovaječných, no môj brat Karol je úplne v poriadku. Mama vraj do pôrodu ani nevedela, že jeden chlapec sa narodí s deformáciou, dostal som vraj nejaký vírus už v maternici. Veľa ľudí nad takýmto prípadom jednovaječných dvojičiek žasne, vlastne ani ja dodnes neviem, ako a prečo sa to mohlo stať.
Dvojičky sa od seba väčšinou nepohnú ani na krok až do puberty, rodičia ich rovnako obliekajú, v triede sedia v jednej lavici a učitelia majú problém ich rozlíšiť. Ako to bolo s tebou a s tvojím bratom? Mal si iný režim ako on?
Chodil som do inej škôlky, v ktorej s deť- mi intenzívne rehabilitovali. Rodičia ma tak museli denne voziť 15km z Hurbanova do Nových Zámkov. Bratovi som asi trochu závidel, že on mal škôlku priamo v Hurbanove, a keď sme mali napríklad Mikuláša, naši ma vzali do jeho škôlky. V útlom detstve som vôbec nevnímal, že by niečo bolo iné, rodičia naozaj spravili všetko, čo sa dalo, aby som s Karolom bol čo najčastejšie. Ale len z počutia viem, koľko mali so mnou starostí – napríklad mi operovali nohy ešte ako bábätku, predlžovali mi Achillove šľachy. Ak by to lekári nespravili, tak dodnes vôbec nechodím. Aj tak som mal sklz, naučil som sa chodiť až ako dvojročný.
Hovoríš v minulom čase.
Polroka po paralympiáde, v septembri 2014 sme sa rozišli. Medzi Hurbanovom a Soči je naozaj veľká vzdialenosť, taký vzťah je dosť nereálny. Impulz na rozchod prišiel z jej strany, ale chápal som ho.
To znamená, že si aktuálne sám a aj bývaš sám? Som zatiaľ u rodičov, no ak by som stretol ženu, či dievča, s ktorým to bude k niečomu smerovať, rád to zmením. Teraz nemám dôvod. Uvažoval som aj nad tým, že sa osamostatním, ale čakám, ako sa to vyvinie s mojou prácou a či budem musieť byť k dispozícii v Hurbanove, v Kováčovej alebo v Bratislave. Nemám problém presťahovať sa kamkoľvek, ak to bude potrebné.
U rodičov máš teda stále dobré zázemie. Neprekáža im, že si v tridsiatke ešte v detskej izbe?
Nuž, mávajú už občas poznámky o vnúčikoch, ktorých by sa radi dožili. A platí to rovnako pre mňa ako pre brata. Mama mi pomáha s praním, no všetko ostatné, napríklad aj varenie, robím sám. Varím dokonca veľmi rád a ešte radšej skúšam pri sporáku nové veci.
Fajn, tak teda poďme zosumarizovať aj ďalšie tvoje bonusy.
Ako športovec mám sexi tvrdé brucho, hoci po tridsiatke mi už trochu rastie. A vraj mojou najväčšou fyzickou prednosťou je dobrý zadok!
K dobrému bruchu a dobrému zadku ešte aj tvoje dobré srdce a máme z toho krásnu trojkombináciu. Okrem toho máš rád hudbu, rád tancuješ a nemáš problém nadväzovať kontakty. Oslovíš aj cudziu dievčinu, ak sa ti páči?
Prečo by som s niečím takým mal mať problém? Skôr sú v šoku dievčatá, že ich niekto osloví len tak. Škoda, že sa to zoznámením často hneď skončí. Však ísť spolu na kávu neznamená, že si ju hneď chcem brať alebo že by frajer, ak ho teda má, musel na mňa žiarliť.
Dobre hovoríš, dáme to teda tiež do zoznamu ďalších tvojich predností. A čo ešte?
Mám rád čistotu a poriadok, som nervózny, aj keď nie je čisté auto. Alebo to znamená, že dospievam a menia sa mi priority. Nefajčím a pijem len pivo, aj to len príležitostne s kamarátmi.
Plus si mimoriadne aktívny športovec, ktorý patrí k našej paraolympijskej lyžiarskej špičke, hoci pochádzaš z roviny pri Hurbanove. Zvládol by si popri tom aj vlastnú rodinu?
Určite. Aj s Alinou sme sa o tom bavili, no myslím, že neverila, že sa viem o ženu postarať a zabezpečiť ju. Urobil by som to a veľmi rád. Naozaj by som chcel mať deti a nechcel by som to už veľmi odkladať, aby som pre ne nebol starý. Ak si v najbližšom období nájdem frajerku a inštinkt mi povie, že je to tá pravá, idem do toho. Dlhšie nechcem čakať. Nemám na čo.
Eva Bacigalová
Chodil som do inej škôlky, v ktorej s deť- mi intenzívne rehabilitovali. Rodičia ma tak museli denne voziť 15km z Hurbanova do Nových Zámkov. Bratovi som asi trochu závidel, že on mal škôlku priamo v Hurbanove, a keď sme mali napríklad Mikuláša, naši ma vzali do jeho škôlky. V útlom detstve som vôbec nevnímal, že by niečo bolo iné, rodičia naozaj spravili všetko, čo sa dalo, aby som s Karolom bol čo najčastejšie. Ale len z počutia viem, koľko mali so mnou starostí – napríklad mi operovali nohy ešte ako bábätku, predlžovali mi Achillove šľachy. Ak by to lekári nespravili, tak dodnes vôbec nechodím. Aj tak som mal sklz, naučil som sa chodiť až ako dvojročný.
Pritom dnes je z teba reprezentant Slovenska v lyžovaní a tvoj osobný príbeh je sám o sebe motivácia ako víno. Aký si bol žiak?
Na základnú školu som už chodil spolu s bratom, teda do „normálnej“. Dobre som čítal, pekne písal a aj kreslil, ale vždy som bol lenivejší ako Karol. Ako ťa poznám, asi si nebol tichý, zakríknutý chlapec sediaci v poslednom rade, čo sa bojí otvoriť ústa. To určite nie. Aj pri skúšaní som vedel vždy obkecať tému a nakoniec skončil s dvojkou alebo trojkou, čo mi pohodlne stačilo. Nikdy som sa nebifľoval.
V školskom veku si už začneme všímať to, ako si nás všíma okolie. A detský kolektív vie byť obzvlášť krutý. Nemal si pre svoj hendikep problémy?
Prvé štyri roky sme aj s Karolom chodili do skvelej školy na okraji Hurbanova, kde bola priam rodinná atmosféra a kde som sa pravidelne bil so spolužiakmi. Potom nás prehlásili do zédéešky v centre. A tam ma už niektorí brali úplne inak, zabŕdali do toho, že som iný a brat ma musel často ochraňovať. Pre nich som bol dedinčan a ešte aj postihnutý.
Vnímaš to dnes ako niečo, čo ťa dobre vybavilo do života?
Určite áno. Nechcel som ísť do špeciálnej školy na Mokrohájskej v Bratislave, hoci tam by sa mi nikto neposmieval. Rodičia mi to navrhli, no povedal som im, že netreba. Asi som si podvedome vybral ťažšiu cestu, ale neľutujem. Určite ma to zocelilo. Vážim si aj to, že rodičia nechali rozhodnutie na mňa a vždy ma podporovali.
Absolvoval si napokon Obchodnú akadémiu a vyštudoval manažment cestovného ruchu na Ekonomickej univerzite. Venuješ sa svojej profesii?
Zatiaľ vedomosti využívam pri našich cestách na súťaže v zahraničí, no veľmi by som chcel, aby to bolo aj moje povolanie. Posielal som životopisy už veľakrát, no reakcie zatiaľ neboli žiadne. Ale verím tomu, že ak by som sa na to viac sústredil, prácu si nájdem. Momentálne som však zamestnaný v Slovenskom paralympijskom výbore, viem, že ma to bude baviť a som veľmi spokojný. Určite si do budúcnosti trúfam trénovať mladých športovcov, manažovať ich cestovanie, využiť moje vedomosti z marketingu.
Idú o tebe legendy aj ako o nadšenom DJ-ovi, roky si aktívne diskotéky robieval. Ako si sa dostal k tomuto koníčku?
Našiel som nedávno fotku, kde mám asi polroka a na hlave otcove slúchadlá. On bol tiež občasný DJ, už ako decko som mu pomáhal a sám som začal hrávať, keď som mal asi trinásť rokov. Na drzovku som napísal mail do jedného klubu v Nových Zámkoch a jeho majiteľ mi naozaj dal šancu. Videl vo mne potenciál, bol to skutočne veľmi otvorený človek. Hrával som u neho napokon skoro desať rokov.
Čo najradšej a čo najčastejšie?
Bol som komerčák. Najviac ma bavili svadby a retrodiskotéky, kde fičala ABBA a Boney M. Zvláštne, veď som začínal s rockovou hudbou, ako decko som si kupoval albumy skupiny Alkehol a striehol pri rádiu, kedy od nich niečo zahrajú, aby som mohol okamžite stlačiť record a nahrať si pesničku na kazetu! Práve na diskotékach sa však vo veľkej miere vyskytujú aj dievčatá... Juj, veru. Bývalo ich tam veľa, keď som hrával. Niekedy som kvôli nim ani nevidel poriadne na mixážny pult.
A tiež je známe, že na diskotékach vzťahy zanikajú rovnako rýchlo ako vznikli.
Áno, aj to potvrdzujem.
Aj to, že najžiadanejší býva DJ?
Jednoznačne, DJ priťahuje ženy. Keď som videl, ako si ma ľudia za mixpultom všímajú, správne ma to nabudilo. Myslím, že už aj to ma naštartovalo pre aktívny šport v dospelosti. Nebál si sa, že si pre dievčatá zaujímavý len ako DJ a nevedia a nepotrebujú vedieť veľa o tvojej duši a dobrej povahe? Ani nie. Skôr teraz mám obavy vstupovať do vzťahov, lebo ich beriem o dosť vážnejšie.
Máš tridsať. Čo v tomto veku znamená „beriem to vážnejšie“?
Práve tridsiatka je méta, keď sa asi každý v plnej vážnosti zamyslí nad tým, čo so životom a s kým. Naozaj si neviem predstaviť, že budem ďalších päť rokov chodiť po baroch a striedať ženy, to sa už skončilo. Stále chodím rád tancovať a zabávať sa s dievčatami, ale už mám inú stratégiu – napríklad, či si ma niektorá z nich zaslúži. Lebo aj mne sa stalo, že som sa vo vzťahu sklamal a tomu sa chcem vyhnúť. Zistil som, že som dosť dôverčivý, na to si musím dávať pozor. Navyše, ženy majú také zbrane, že aj keď mi blikajú všetky varovné kontrolky, je len ťažké im odolať.
K tebe by sa hodila veselá a vtipná kočka bez komplexov. Taká nejaká podobná ti vstúpila do života minulý rok počas paralympiády v ruskom Soči.
My sme sa spoznali už rok predtým, bola to dobrovoľníčka, ktorá pracovala na letisku. Ja som tam stratil telefón a ona mi ho pomáhala hľadať. Práve cez ten telefón sme zostali v kontakte, písali sme si a opäť sme sa v marci minulého roka stretli v Soči. Volá sa Alina a bola naozaj úžasná. Ešte nikdy som nezažil dievča, ktorému by som sa tak páčil ako jej. Nemala žiadne predsudky, bola úplne mimo už len z toho, keď som pri nej stál.
Na základnú školu som už chodil spolu s bratom, teda do „normálnej“. Dobre som čítal, pekne písal a aj kreslil, ale vždy som bol lenivejší ako Karol. Ako ťa poznám, asi si nebol tichý, zakríknutý chlapec sediaci v poslednom rade, čo sa bojí otvoriť ústa. To určite nie. Aj pri skúšaní som vedel vždy obkecať tému a nakoniec skončil s dvojkou alebo trojkou, čo mi pohodlne stačilo. Nikdy som sa nebifľoval.
V školskom veku si už začneme všímať to, ako si nás všíma okolie. A detský kolektív vie byť obzvlášť krutý. Nemal si pre svoj hendikep problémy?
Prvé štyri roky sme aj s Karolom chodili do skvelej školy na okraji Hurbanova, kde bola priam rodinná atmosféra a kde som sa pravidelne bil so spolužiakmi. Potom nás prehlásili do zédéešky v centre. A tam ma už niektorí brali úplne inak, zabŕdali do toho, že som iný a brat ma musel často ochraňovať. Pre nich som bol dedinčan a ešte aj postihnutý.
Vnímaš to dnes ako niečo, čo ťa dobre vybavilo do života?
Určite áno. Nechcel som ísť do špeciálnej školy na Mokrohájskej v Bratislave, hoci tam by sa mi nikto neposmieval. Rodičia mi to navrhli, no povedal som im, že netreba. Asi som si podvedome vybral ťažšiu cestu, ale neľutujem. Určite ma to zocelilo. Vážim si aj to, že rodičia nechali rozhodnutie na mňa a vždy ma podporovali.
Absolvoval si napokon Obchodnú akadémiu a vyštudoval manažment cestovného ruchu na Ekonomickej univerzite. Venuješ sa svojej profesii?
Zatiaľ vedomosti využívam pri našich cestách na súťaže v zahraničí, no veľmi by som chcel, aby to bolo aj moje povolanie. Posielal som životopisy už veľakrát, no reakcie zatiaľ neboli žiadne. Ale verím tomu, že ak by som sa na to viac sústredil, prácu si nájdem. Momentálne som však zamestnaný v Slovenskom paralympijskom výbore, viem, že ma to bude baviť a som veľmi spokojný. Určite si do budúcnosti trúfam trénovať mladých športovcov, manažovať ich cestovanie, využiť moje vedomosti z marketingu.
Idú o tebe legendy aj ako o nadšenom DJ-ovi, roky si aktívne diskotéky robieval. Ako si sa dostal k tomuto koníčku?
Našiel som nedávno fotku, kde mám asi polroka a na hlave otcove slúchadlá. On bol tiež občasný DJ, už ako decko som mu pomáhal a sám som začal hrávať, keď som mal asi trinásť rokov. Na drzovku som napísal mail do jedného klubu v Nových Zámkoch a jeho majiteľ mi naozaj dal šancu. Videl vo mne potenciál, bol to skutočne veľmi otvorený človek. Hrával som u neho napokon skoro desať rokov.
Čo najradšej a čo najčastejšie?
Bol som komerčák. Najviac ma bavili svadby a retrodiskotéky, kde fičala ABBA a Boney M. Zvláštne, veď som začínal s rockovou hudbou, ako decko som si kupoval albumy skupiny Alkehol a striehol pri rádiu, kedy od nich niečo zahrajú, aby som mohol okamžite stlačiť record a nahrať si pesničku na kazetu! Práve na diskotékach sa však vo veľkej miere vyskytujú aj dievčatá... Juj, veru. Bývalo ich tam veľa, keď som hrával. Niekedy som kvôli nim ani nevidel poriadne na mixážny pult.
A tiež je známe, že na diskotékach vzťahy zanikajú rovnako rýchlo ako vznikli.
Áno, aj to potvrdzujem.
Aj to, že najžiadanejší býva DJ?
Jednoznačne, DJ priťahuje ženy. Keď som videl, ako si ma ľudia za mixpultom všímajú, správne ma to nabudilo. Myslím, že už aj to ma naštartovalo pre aktívny šport v dospelosti. Nebál si sa, že si pre dievčatá zaujímavý len ako DJ a nevedia a nepotrebujú vedieť veľa o tvojej duši a dobrej povahe? Ani nie. Skôr teraz mám obavy vstupovať do vzťahov, lebo ich beriem o dosť vážnejšie.
Máš tridsať. Čo v tomto veku znamená „beriem to vážnejšie“?
Práve tridsiatka je méta, keď sa asi každý v plnej vážnosti zamyslí nad tým, čo so životom a s kým. Naozaj si neviem predstaviť, že budem ďalších päť rokov chodiť po baroch a striedať ženy, to sa už skončilo. Stále chodím rád tancovať a zabávať sa s dievčatami, ale už mám inú stratégiu – napríklad, či si ma niektorá z nich zaslúži. Lebo aj mne sa stalo, že som sa vo vzťahu sklamal a tomu sa chcem vyhnúť. Zistil som, že som dosť dôverčivý, na to si musím dávať pozor. Navyše, ženy majú také zbrane, že aj keď mi blikajú všetky varovné kontrolky, je len ťažké im odolať.
K tebe by sa hodila veselá a vtipná kočka bez komplexov. Taká nejaká podobná ti vstúpila do života minulý rok počas paralympiády v ruskom Soči.
My sme sa spoznali už rok predtým, bola to dobrovoľníčka, ktorá pracovala na letisku. Ja som tam stratil telefón a ona mi ho pomáhala hľadať. Práve cez ten telefón sme zostali v kontakte, písali sme si a opäť sme sa v marci minulého roka stretli v Soči. Volá sa Alina a bola naozaj úžasná. Ešte nikdy som nezažil dievča, ktorému by som sa tak páčil ako jej. Nemala žiadne predsudky, bola úplne mimo už len z toho, keď som pri nej stál.
Hovoríš v minulom čase.
Polroka po paralympiáde, v septembri 2014 sme sa rozišli. Medzi Hurbanovom a Soči je naozaj veľká vzdialenosť, taký vzťah je dosť nereálny. Impulz na rozchod prišiel z jej strany, ale chápal som ho.
To znamená, že si aktuálne sám a aj bývaš sám? Som zatiaľ u rodičov, no ak by som stretol ženu, či dievča, s ktorým to bude k niečomu smerovať, rád to zmením. Teraz nemám dôvod. Uvažoval som aj nad tým, že sa osamostatním, ale čakám, ako sa to vyvinie s mojou prácou a či budem musieť byť k dispozícii v Hurbanove, v Kováčovej alebo v Bratislave. Nemám problém presťahovať sa kamkoľvek, ak to bude potrebné.
U rodičov máš teda stále dobré zázemie. Neprekáža im, že si v tridsiatke ešte v detskej izbe?
Nuž, mávajú už občas poznámky o vnúčikoch, ktorých by sa radi dožili. A platí to rovnako pre mňa ako pre brata. Mama mi pomáha s praním, no všetko ostatné, napríklad aj varenie, robím sám. Varím dokonca veľmi rád a ešte radšej skúšam pri sporáku nové veci.
Fajn, tak teda poďme zosumarizovať aj ďalšie tvoje bonusy.
Ako športovec mám sexi tvrdé brucho, hoci po tridsiatke mi už trochu rastie. A vraj mojou najväčšou fyzickou prednosťou je dobrý zadok!
K dobrému bruchu a dobrému zadku ešte aj tvoje dobré srdce a máme z toho krásnu trojkombináciu. Okrem toho máš rád hudbu, rád tancuješ a nemáš problém nadväzovať kontakty. Oslovíš aj cudziu dievčinu, ak sa ti páči?
Prečo by som s niečím takým mal mať problém? Skôr sú v šoku dievčatá, že ich niekto osloví len tak. Škoda, že sa to zoznámením často hneď skončí. Však ísť spolu na kávu neznamená, že si ju hneď chcem brať alebo že by frajer, ak ho teda má, musel na mňa žiarliť.
Dobre hovoríš, dáme to teda tiež do zoznamu ďalších tvojich predností. A čo ešte?
Mám rád čistotu a poriadok, som nervózny, aj keď nie je čisté auto. Alebo to znamená, že dospievam a menia sa mi priority. Nefajčím a pijem len pivo, aj to len príležitostne s kamarátmi.
Plus si mimoriadne aktívny športovec, ktorý patrí k našej paraolympijskej lyžiarskej špičke, hoci pochádzaš z roviny pri Hurbanove. Zvládol by si popri tom aj vlastnú rodinu?
Určite. Aj s Alinou sme sa o tom bavili, no myslím, že neverila, že sa viem o ženu postarať a zabezpečiť ju. Urobil by som to a veľmi rád. Naozaj by som chcel mať deti a nechcel by som to už veľmi odkladať, aby som pre ne nebol starý. Ak si v najbližšom období nájdem frajerku a inštinkt mi povie, že je to tá pravá, idem do toho. Dlhšie nechcem čakať. Nemám na čo.
Eva Bacigalová
0800 105 707 
