Ženiete sa vpred s vetrom vo vlasoch a úsmevom na perách na piatom prevodovom stupni. Ak zostaneme naďalej pri automobilovej terminológii, môžeme obrazne povedať, že Martin Barbierik veľmi rád jazdil rýchlo, ale nepoužíval ručnú brzdu. Možno ani nevedel, že vo výbave má aj niečo také. Aj jemu sa život zmenil v zlomku sekundy. Nemal ani 25 rokov, keď musel preradiť na neutrál a za šťastné považovať tie dni, keď sa mohol zas opatrne pohnúť vpred. Na jednotke.
Podľa toho, čo o tebe viem, si musel byť hyperaktívne, večne rozlietané decko, ktoré neobsedelo na jednom mieste. Mal si vôbec chuť chodiť do školy a nechať si hlavu zapĺňať učivom?
Ale áno. Vyštudoval som ekonomiku, odbor poisťovníctvo, ale priznávam, že veľa z toho neviem. Jednoducho som sa prihlásil na vysokú školu zameranú na ekonómiu a manažment, čo ma ako-tak bavilo a oproti iným školám som mal aj vyššiu šancu sa tam dostať. Po skončení štúdia som začal pomáhať v rodinnej firme, v tom období sme kúpili starú nefunkčnú školu a prerobili ju na polyfunkčný objekt s bytmi a športovo-relaxačnou zónou. Navrhovať, vybavovať všetky možné povolenia, predávať – to ma zaujímalo oveľa viac. V praxi som sa toho aj najviac naučil. Ale chcel som vedieť ešte viac, a tak sme sa spolu so starším bratom prihlásili na vysokú školu stavebnú do Brna, tú som chcel tentoraz študovať naozaj poctivo a dačo sa aj naučiť. Dali sme si prihlášky a vzali nás. V sobotu sme mali ísť na zápis, no v piatok, deň predtým, som mal nehodu.
Čo sa stalo?
Bratovi sa narodila prvá dcérka, a tak sa vo veľkom oslavovalo. Bolo už nad ránom, keď v spoločnosti padlo rozhodnutie, že sa ešte presunieme na chatu na Starú Myjavu. Nebola ďaleko, možno desať kilometrov. Nestihol som taxík, a tak som si sadol do auta k chalanovi, čo sa k nám pri tej žúrke pridal. Mal práve nového bavoráka, prechádzali sme cez les, riadne to v ňom vypiekol, no asi v stoštyridsiatke zákrutu nevybral a vrazili sme do stromu. Zobudil som sa až o týždeň na ARO. Šofér vraj vyviazol so zlomenou nohou, ďalší chalan s otrasom mozgu. Ja som mal len škrabanec na ruke, nič nebolo zlomené a krvi som stratil len trochu.
Ale...
Ale mal som pritlačenú miechu. Zrejme som spal a pri náraze som hlavou narazil do predného sedadla.
Prvé týždne si ležal v umelom spánku na ARO, potom nasledovalo prebudenie do úplne iného života.Podarilo sa lekárom zachrániť, čo sa dalo?
Ak by som použil pinpongovú terminológiu, som definitívne „jednotkár“. Číslom 1 sa označujú pacienti s miechou poškodenou v krčných stavcoch, je to také vysoké postihnutie, že po úraze neovládajú ani vlastné dýchanie, či jemnú motoriku. Aj mne zaviedli tracheostómiu, podľa jazvy v jamke na krku sa my jednotkári bezpečne spoznáme.
Aké vyhliadky ti bezprostredne po úraze dávali?
Nič extra. Celý život na vozíku v dôsledku ochrnutia. Krátko po nehode nebolo dokonca isté ani to, či budem vedieť sám dýchať a či niekedy pohnem aspoň niečím. Nikto mi nevedel povedať, čo ma čaká. Veď keď ma v posteli otočili len na bok, všetky prístroje, na ktoré som bol napojený, začali pípať. Ležal som, po čele mi liezol komár, no nedokázal som ho odohnať. To bol naozaj masaker.
Kedy si zaregistroval, že sa tvoj zdravotný stav začína zlepšovať?
Myslím, že až počas pobytu v Kováčovej. Hoci od nehody uplynulo už takmer štvrť roka, telo ma stále neposlúchalo. Postupne som prvýkrát pohol rukami, potom poslal sám prvú SMSku, potom sa bez cudzej pomoci najedol – to sú kľúčové chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem. To v človeku prebudí nádej, že je na dobrej ceste a ktovie kam sa prepracuje za rok, či za dva. Makal som na sebe, chodieval som na cvičenia a ergoterapiu, všetok čas som venoval len rehabilitácii.
Ďalším stupňom pri opätovnom návrate do života je mobilita a sebestačnosť. Ale aj to chce trpezlivosť a neustále zdokonaľovanie.
Aj po návrate domov som cvičil, koľko som vládal, začal som hrať stolný tenis a na pár hodín som už chodieval aj do práce. Veci sa postupne zlepšujú, na veľa si postupne zvykáš, len to trvá neuveriteľne dlho. To, čo iní zvládnu za päť minút, môže mne trvať hodinu. Pomáhať môže aj ten, kto je na vozíku Potom, čo ti pri tvojom návrate do života pomohli iní, hlavne tvoji rodičia a blízki, pomáhaš teraz ty ďalším.
Založili ste na Myjave občianske združenie pre hendikepovaných športovcov.
Aj v tomto prípade s tým iniciatívne začali naši. V objekte, ktorí sme prerobili, máme k dispozícii bezbariérovú telocvičňu aj reštauráciu. Zohnali sme si kontakty na ťažko zdravotne postihnutých z okolia Myjavy a založili sme stolnotenisový klub. Do roka a do dňa sa u nás hrala liga.
Ty klubu šéfuješ?
Snažím sa. Máme dvoch stojacich športovcov, troch s detskou mozgovou obrnou, dvoch s mentálnym postihnutím a aj kvalifikovaného trénera. Je to pre mňa úžasný doping. Naozaj mi spravilo dobre, keď za mnou po tréningu prišla mama 18-ročného chlapca s DMO s tým, že mi musí niečo povedať. Syn vraj rezignoval, nechcel chodiť von, ba dokonca ani do školy a jediné, na čo sa tešil, boli naše tréningy. Chcela mi za to poďakovať. Vtedy som si celkom jasne uvedomil, že aj keď je človek na vozíku, vie robiť ľudí okolo seba šťastnými a pomáhať im. A to ma ženie dopredu. To je naozaj obdivuhodné. Pritom veľa ľudí, dokonca s ľahšími trvalými postihnutiami ako je tvoje, prepadne depresiám, sebaľútosti a pasivite. Boli obdobia, keď som aj ja mal čierne myšlienky...
Napríklad?
Napríklad skočiť odniekiaľ a ukončiť to. Veď čo s takým životom? Ale ani to sám nedokážeš. Časom som si uvedomil, že na svete sú aj iné hodnoty a priority, aké som uznával dovtedy. Stal som sa krstným otcom oboch bratových dcér, ktoré veľmi ľúbim, mňa zasa majú radi moji rodičia, rodina, priatelia a ak by som naozaj niečo vyviedol, niektorých by to zlomilo. Nemohol som im to spraviť, keď viem, že im na mne záleží. A čas je liek na všetko, takže aj takéto myšlienky čoskoro zanikli. Človek, samozrejme, musí prehodnotiť svoj život, ale aj na vozíku dokáže pomáhať, robiť radosť iným a nájsť nový zmysel a krásy života.
Ako balia dievčatá chalani na vozíku?
Neviem. Že by charizmou? Aj to sa u mňa zmenilo. Pred nehodou som viedol iný život, mal som viacero „kamarátok“, teraz sa na vzťahy pozerám úplne inak. Mám priateľku, s ktorou sme si asi po troch mesiacoch uvedomili, že sme sa o vozíku vôbec nebavili. Bolo a je nám spolu dobre, neriešili sme to, aj keď sme sa poznali už pred úrazom. Na bežné denné úkony mám asistenta, ktorý mi pomáha s čím potrebujem a čo sám nedokážem. Priateľku som zasvätil do tajov vozičkárskeho života a veľa vecí zvládame sami.
Plánuješ aj naďalej rodinný život kombinovať so športovým?
Áno, ale špičkový stolný tenista zo mňa asi nikdy nebude. Na medzinárodnej úrovni je v našej kategórii „jednotkárov“ veľa lepších hráčov. Kedysi ma naozaj bavili všetky možné športy a bol som na ne šikovný. Teraz sa často nemôžem takmer ani pohnúť a nesmierne ma to vytáča a hnevám sa na seba, prečo mi to nejde. Nebudem to však siliť, hoci viem, že otec by ma rád videl na paralympiáde. Aj pri hre je totiž najdôležitejšia radosť a veľké chcenie mi možno ruky zväzuje. Na tréningoch mi to celkom ide, na zá- pasoch to býva katastrofa.
Napadlo ti niekedy, že nebyť úrazu, bol by tvoj život diametrálne odlišný?
Určite by som nechcel, aby sa mi stalo to, čo sa mi stalo. A myslím, že hovorím za všetkých vozičkárov. Nájdeš síce iné krásy a zmysel života, ale všetci by to menili za zdravé nohy. Viem, čo hovorím, veď som si tým sám prešiel. Ale všetky staré vášne mi zostali. Povahu a charakter ti nezmení ani úraz .
Eva Bacigalová
0800 105 707 
