Od práva po záchranu koní v Indii „Kone som zbožňovala naozaj odmalička. Okamžite som sa vždy hrnula pod ne, strkala som sa im do papuľky, chcela som ich hladkať, mojkať a jazdiť na nich. Nikdy som nemala z koní strach. Intuícia mi vravela, že raz na nich jazdiť budem, len si na to musím počkať,“ spomína na úplné začiatky, keď jej pochabým nápadom, že to zvládne napriek svojim obmedzeniam, veril málokto. Dokonca Katku vtedy od koníkov odrádzala aj mama. Namiesto veteriny tak napokon vyštudovala právo, no oveľa viac ju nadchla diplomacia a medzinárodné vzťahy. Ako stážistka sa dostala na slovenské veľvyslanectvo do Indie, čo bolo pre ňu nielen príležitosťou spoznať nádhernú krajinu, no predovšetkým tamojšie kone.
„Sú nádherné, no pokiaľ ide o jazdenie, Indovia sú niekde v dobe kamennej,“ hovorí.
„Viem si však predstaviť, že by som v Indii pôsobila ako lektorka a trénerka a hlavne ich motivovala k tomu, aby sa o kone správne starali.“ Indickému kamarátovi aspoň ukázala, ako sa čistia kopytá a zhabala mu uzdenie, ktoré používal. „Nebolo to uzdenie, ale mučiaci nástroj. U nás by ho zaň zavreli za týranie zvierat. Prinútila som ho zájsť do špecializovaného obchodu a nakúpiť správnu výbavu. To, čo tam nemali, som mu pri mojej ďalšej návšteve priniesla zo Slovenska.“ Vďaka Katke Jobbágyovej sú tak v Indii slušne vybavené aspoň dva kone.
Nie je výcvik ako výcvik
Jej najnovšia konská láska však žije na Slovensku a Katka je presvedčená, že je to ten najkrajší koník na svete. „Volá sa Sterngreifer, čo v preklade znamená - ten, čo siaha po hviezdach. Ale aby sme si nevylomili jazyk, voláme ho Fredy.“ Kone určené pre ľudí s fyzickým postihnutím musia byť
od začiatku cvičené správnym spôsobom, odlišným od klasického výcviku. Ani Katka neovláda svojho Fredyho tlakom nohami na rôznych miestach, tak ako zdraví jazdci, ale rukami. „Nemám možnosť prinútiť ho robiť to, čo chcem, môžem ho len motivovať, aby to všetko spravil rád,“ ponúka pohľad
na svoj netradičný spôsob tréningu. Vynašla sa aj pri nasadaní na koňa, čo býva často náročná procedúra aj pre bežného človeka.
„Musím mať vždy po ruke silného chlapa, čo ma na koňa vytlačí. No a čo, že mi pritom obchytká prdelku.“ Niet divu, že cena špičkového koňa sa v takomto prípade blíži k stotisícom eur, plus ho treba ustajniť, kŕmiť a zabezpečiť mu veterinárnu starostlivosť.
„Aj preto súrne hľadám podporovateľa, ktorý má rád kone a pomôže mi. Inak sa budem musieť Fredyho aj pretekania vzdať,” uvažuje Katka aj nad najhorším variantom.
Hospic pre kone
Kone navyše nie sú jej jedinou štvornohou vášňou, doma má hotový zverinec – okrem neskutočne živého psa Jacka Russela aj korytnačku leopardiu a obrovského afrického slimáka. A to už je stav jej domácich miláčikov redukovaný. „Chovala som už aj papagáje a všelijakú inú háveď,“ smeje sa Katka
a dodáva. „Keď budem mať naozaj peňazí ako smetí, chcem vybudovať centrum prenechcené, staré, týrané alebo choré kone.
Aby tí, čo už svojho koníka nechcú, ho nedávali do zoo ako potravu pre tigre, ale aby mohli dôstojne dožiť.“
Aj na splnení tohto sna Katka pomaly, ale systematicky pracuje. Zatiaľ chce svoj entuziazmus rozdávať ako motivátorka predovšetkým ľuďom, ktorí sa po chorobe, nehode alebo úraze ocitli medzi hendikepovanými.
„Samozrejme, že im odporúčam predovšetkým šport, veď práve ten dodáva telu endorfíny. A keď sa hýbete, nemáte čas myslieť na pochmúrne veci.“
Eva Bacigalová
September 2015
September 2015
0800 105 707 
