Môžem povedať, že som mala celkom pohodový a aj keď nie nadštandardný spôsob života, určite život, ktorý mi poskytoval dostatočné istoty. Po dvoch rokoch spolužitia s manželom sa nám narodila dcérka. Ešte počas materskej dovolenky som opäť otehotnela. Malý Mikuláš sa narodil tri mesiace pred termínom. Nečakane. Bez prípravy. Dôvodom bola infekcia, ktorá vyvolala pôrod a spôsobila u malého ťažký zápal pľúc. Boli sme práve na chalupe na Horehroní, keď sa začali kontrakcie. Nestihli sme už dôjsť do Banskej Bystrice. A tak som porodila v najbližšej nemocnici, v Brezne. A vtedy sa môj život zmenil od základov. Najskôr to bol boj o život. Malá nemocnica nebola pripravená na takýto prípad a preto čakali, či sa dieťa narodí živé. Až potom zavolali záchranku z Bystrice. Keďže nemali vybavenie pre takéto situácie, malý Mikuláš bol určitú dobu bez kyslíka, čo samozrejme zanechalo negatívne následky na jeho mozgu. Počas intubácie zdravotníkmi z Bystrice došlo k obojstrannému pneumotoraxu – pretrhnutiu pľúc.
Po prevezení na bystrickú JIS-ku sa začali objavovať ďalšie problémy – zlyhanie obličiek, neprijímanie stravy, nekrotické zmeny na hrubom čreve. Bral niekoľko antibiotík súčasne, dostával transfúzie krvi, bol neustále rentgenovaný kvôli pľúcam. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Každý deň som chodila do nemocnice v strachu, či to Mikuláš udýchal. Keď som zazvonila na dvere JIS-ky, tŕpla som, ako ma sestričky privítajú. Zakaždým, keď ma vpustili dovnútra, som pocítila úľavu, aspoň na malú chvíľu. Pohľad na to malilinké bezmocné telíčko, plné hadičiek, bol bolestný. Zostávala som pri ňom 1-2 hodiny a celý čas som mu spievala. Poobede chodil spievať manžel. Občas sa k nám pridali aj sestričky. Veci sa pomaličky menili k lepšiemu. Na tretí pokus sa Mikuláša konečne podarilo odpojiť od dýchacích prístrojov a po takmer dvoch mesiacoch strávených na JIS-ke bol malý presťahovaný na Oddelenie patologických novorodencov. Tešili sme sa z toho, ako pekne priberal a verili, že už bude len dobre, keď nás zasiahla ďalšia jóbova zvesť.
U malého sa začala prejavovať retinopatia, čo je bežné práve u predčasne narodených detí, ktoré strávili určitý čas v inkubátore. Ide o ochorenie sietnice, kedy sa sietnica postupne odlupuje a dochádza k poškodeniu zraku, až k slepote. Mikuláš podstúpil 4 operácie očí – jednu v Banskej Bystrici a 3 v Bratislave na Kramároch. Výsledkom bolo, že pravým okom nereagoval ani na svetlo a ľavé oko rozoznávalo len svetlo a tmu. Keď mal Mikuláš rok, diagnostikovali mu detskú mozgovú obrnu. Predstava, že moje dieťa bude len ležiace a neuvidí nič z tohto sveta, bola veľmi frustrujúca. V súvislosti so zrakom nám lekári nedávali žiadnu nádej a čo sa týkalo motorického vývoja, nad tým visel veľký otáznik. Dodnes mi v ušiach znejú slová očnej lekárky: „Čo chcete, buďte radi, že vidí aspoň svetlo a tmu“. Bolo veľmi ťažké vyrovnať sa s tým všetkým. Pochopila som, že klasická medicína nám už viac pomôcť nedokáže.
A tak som začala hľadať...
Prostredníctvom internetu som objavila jedného pána z USA, ktorý sa narodil slepý a dnes vidí, dokonca má vodičský preukaz. Meir Schneider má v San Francisku vlastnú školu, kde učí, okrem iného, aj prirodzené zlepšovanie zraku. Poslala som im e-mail, v ktorom som opísala zdravotný stav Mikuláška a o 4 dni som mala odpoveď priamo od Meira Schneidera, v ktorom mi napísal, že stav je síce obtiažny, ale verí, že nám môže pomôcť. A tak sa zrodila nádej... Ale keďže privátne sedenia boli drahé a San Francisko poriadne ďaleko, ako lacnejší variant mi odporučil zúčastniť sa jedného z jeho seminárov, ktoré sa každoročne konajú v Anglicku. Na nete som tiež zistila, že sa neďaleko Londýna koná konferencia týkajúca sa prirodzeného zlepšovania zraku a to na tému Deti a zrak (ako šité pre mňa), na ktorej mal prednášať a viesť workšop aj Meir Schneider.
A tak som koncom októbra 2010 nasadla na lietadlo do Anglicka... Workšop s Meirom Schneiderom aj samotná konferencia boli veľmi inšpiratívne. Spoznala som ďalších ľudí z celého sveta, z ktorých väčšina má osobnú skúsenosť so zlepšením vlastného zraku a to aj v ťažkých a z pohľadu klasickej medicíny neliečiteľných prípadoch. Prekvapivo nik z týchto ľudí nepoužíval okuliare ani kontaktné šošovky. Táto nová skúsenosť ma priviedla k myšlienke sprostredkovať informácie o prirodzenom zlepšovaní zraku aj ďalším ľuďom a zorganizovať podobný workshop u nás na Slovensku. Ešte v Anglicku som s touto myšlienkou oslovila Meira a on súhlasil. Navrhol šesťdňovú návštevu – 3 dni workshop a 3 dni privátne sedenia. Hoci organizovanie celej akcie trvalo takmer rok, myšlienka sa nakoniec stala realitou a začiatkom novembra 2011 sa v Hronseku pri Banskej Bystrici konal trojdňový work- šop, ktorého sa zúčastnilo 35 ľudí zo Slovenska, Čiech, Poľska, Maďarska a Cypru. Okrem workšopu sa v priebehu ďalších troch dní 23 ľudí zúčastnilo osobných konzultácií s Dr. Schneiderom.
Túžba dozvedieť sa o Batesovej metóde prirodzeného zlepšovania zraku viac ma priviedla k rozhodnutiu ísť študovať na College of Vision Education do Anglicka. Nebolo to jednoduché rozhodnutie. Starostlivosť o vtedy už trojročného syna a štvorročnú dcérku si vyžadovala množstvo času a energie, nehovoriac o finančnejstránke celej veci. Vždy som obdivovala ženy, ktoré popri starostlivosti o dieťa dokázali ešte študovať. Mala som pocit, že ja by som niečo také nedokázala. Ani vo sne by ma nenapadlo, že s mojou angličtinou (ktorú som sa naučila na večerných kurzoch), s dvomi deťmi (z toho jedno s hendikepom) a v štyridsiatke sa dám na niečo také.
Napriek všetkému som do toho šla. Štyri týždňové študijné pobyty v Anglicku v priebehu roka, kde sme počas každého pobytu absolvovali intenzívne vyučovanie (10-12 hodín denne), vrátane praxe s reálnymi klientmi. V medziobdobí, medzi jednotlivými modulmi som musela študovať doma, vypracovávať a zasielať písomné úlohy, projekty a viesť praktické konzultácie s klientmi. Okrem toho som musela prečítať povinnú literatúru (niekoľko kníh), samozrejme v angličtine, a vypracovať záverečný projekt. Témou môjho záverečného projektu bolo uplatnenie princípov Batesovej metódy u môjho viacnásobne hendikepovaného syna. Jednotlivé techniky som musela prispôsobiť jeho možnostiam, keďže nedokáže spolupracovať tak, ako bežný človek so zrakovým problémom. Bolo to vyčerpávajúce obdobie, spávala som maximálne 4–5hodín, pretože štúdiu som sa mohla venovať len v noci. Na druhej strane, s klientmi som mohla pracovať len cez deň. A potom som sa musela venovať synovi a dcérke.
Bez pomoci mojich blízkych by som to nebola zvládla. Preto som im veľmi vďačná, tak manželovi ako aj rodičom. Štúdium som ukončila v marci 2013 a od mája 2013 som členom medzinárodnej asociácie združujúcej učiteľov Batesovej metódy. Počas obdobia štúdia, aj po jeho ukončení, som mala možnosť pracovať s niekoľkými zaujímavými prípadmi. Pani s makulárnou degeneráciou, ktorá pravidelne chodila každý mesiac na vnútroočnú injekciu – odkedy praktizuje Batesovu metódu (viac než 2 roky), stav sa stabilizoval a na injekcie už nechodí. Ďalším prípadom je šesťročné dievčatko so striedavým škúlením a bifokálnymi okuliarmi (3 a 4 dioptrie) – po týždni cvičenia bolo úplne bez okuliarov, po štyroch mesiacoch očká pozerajú rovno a dievčatko tvrdí, že vidí dobre. Potom tu sú ľudia, ktorí aj v strednom veku opäť začínajú vidieť tupozrakým okom; dôchodcovia, ktorí čítajú bez okuliarov. Nie je výnimkou, že ľudia po absolvovaní seminára odložia okuliare úplne.
Mojou srdcovou záležitosťou je desaťročný chlapček s detskou mozgovou obrnou, chodiaci ale prakticky nevidiaci. Keď prišiel ku mne prvýkrát, mal okuliare kvôli astigmatizmu. Písmená na optotype čítal zo vzdialenosti cca 10cm, rovnako s okuliarmi aj bez nich. Po prvej lekcii dokázal bez okuliarov prečítať tri riadky zo vzdialenosti cca 80cm. Odvtedy už okuliare nenosí. Keď ma navštívil po polroku, prečítal 4 riadky zo vzdialenosti 120cm. Aj u môjho synčeka pozorujem zlepšenie, hoci je ťažké povedať ako vidí. Ľavým okom sleduje hračky, ľudí. Dokáže zareagovať na pohyb aj z dvoch, troch metrov. Keď ho pred 4 rokmi vyšetrovali v celkovej narkóze, nenamerali žiadne dioptrie, teraz mu namerali -20 dioptrií, čo považujem za úspech. Pravým očkom už začal vnímať svetlo, keď nám život uštedril ďalšiu ranu - v decembri 2014 mu diagnostikovali na toto očko šedý zákal, ktorý v jeho prípade nie je operovateľný. Napriek tomu sa nevzdávame a stále hľadáme mo
žnosti, ako jeho stav zlepšiť.
Vlastné skúsenosti a tiež pozitívne reakcie od ľudí, ktorí túto metódu vyskúšali, ma opäť posunuli o krôčik ďalej. V januári 2014 som si v Banskej Bystrici otvorila centrum, kde poskytujem služby zrakového vzdelávania. A aj keď podnikanie nie je jednoduché a v mojom prípade značne limitované starostlivosťou o hendikepovaného synčeka, ktorého stav si vyžaduje neustále rehabilitá- cie a rôzne terapie, verím, že moje poznatky a skúsenosti môžu pomôcť nielen môjmu synčekovi ale aj ďalším ľuďom so zrakovými problémami.
Ing. Daniela Maťuchová
Január 2016
0800 105 707 
