Ako si to všetko prežívala po nehode? Je to 20 rokov, kto si to má pamätať. Toto je skôr otázka pre mojich najbližších, ja som bola, v tom čase pubertiačka a nejako som to neriešila. Osud si to asi tak nasmeroval, možno ma uchránil pred niečím iným horším, možno som bola v tom aute najsilnejšia osoba, ktorá by to zvládla. Neviem, proste stalo sa to tak, ako sa stalo a ja idem ďalej. Život sa mi zmenil, to áno. Bola som obmedzovaná vo veľmi, veľmi veľa veciach, ale naučila som sa s tými obmedzeniami žiť čo najplnohodnotnejšie. Často som si opakovala, že „našťastie“ bol môj brat v poriadku. Táto myšlienka bola a aj je takou „naj“, prečo to neriešim. Roky plynuli, okolnosti sa menili, môj život nabral určitý smer a ja sa ho snažím žiť čo najčestnejšie, najkvalitnejšie a s úsmevom.
Čo alebo kto ťa v tom čase „postavilo na nohy“? Okolnosti mi boli priaznivo naklonené. Najdôležitejšie v danom období bol okruch ľudí okolo mňa, rodina, frajer, priateľky Danka, Renka, Anka, partia chalanov z Kováčovej a teta Katka z Bystrice. Toto boli ľudia, ktorí mi nedali šancu rozmýšľať a riešiť PREČO. Krátko po úraze som nastúpila do NRC v Kováčovej, kde mobilní boli v menšine, takže mi to prišlo také normálne. Potom som nastúpila na Mokrohájsku a to boli super roky.
Zoznámila si sa s Jarkom, ste krásny pár, máte syna.
S mojím Jarkom sa poznáme z detstva od 8 rokov, bol to môj prvý frajer a po pár obmenách aj posledný. Sme spolu od roku 2000 a s naším Jakubkom sú pre mňa všetkým. Žijeme si v podstate taký asi normálny vzťah, pohádame sa, porozprávame, pomojkáme a hlavne sme tu jeden pre druhého. Pred rokom sme sa tak nečakane doma rozrástli o psíka a 3 deti, o ktoré sa ich mama nejako nedokázala postarať. Jarko často hovorí „naše 2 dcéry, ktoré sme nikdy nemali“. Ich trojročný brat má telesný aj mentálny hendikep, preto sa o neho stará moja mama. Začali sme rehabilitovať, chodí do kolektívu k deťom a robí pokroky. Keď k nám prišli nevedel loziť po štyroch a dnes už „chodí“. Takže sme jedna veľká rodina, ktorá rieši svoje starosti aj radosti. Pri toľkých deťoch a s mojím postihom máme čo robiť. Ale keď máme čas, viete si tú kopu predstaviť na mne v posteli alebo pri šantení sa s Jarkom, taký čas pochybujem o normálnosti v našej rodine. V kuchyni sa smejeme, že máme vývarovňu, keďže takmer každý z nás má nejaké nedobré vzťahy s rôznymi potravinami. No nesťažujem sa, máme kde bývať, zdravotne to tiež ujde, sme spolu a máme sa radi, tak nie je dôvod. Ľudia na nás síce divne pozerajú, ale na to sme si už zvykli.
Nebála si sa otehotnieť? Čo hovorili lekári, aké boli prognózy? Ako si znášala tehotenstvo?
Moje tehotenstvo Nebála, nestihla som, zistili sme to v 17 tom týždni. Mesiac pred týmto úžasným objavom mi jeden „DOKTOR“ povedal: „Pri vašej diagnóze nemáte šancu otehotnieť, nie to ešte plod vynosiť“ bola to najhoršia veta, akú som počula. Odplakali sme to, nejako vstrebali a riešili čo ďalej. No mňa má tam niekde niekto asi veľmi rád. Mala som ukážkové tehotenstvo, ktoré by som priala každej tehuľke. Jediným „problémom bolo, ráno keď som mala ísť do vozíka. Kubino sa pokrútil tak v brušku, že som si nemohla sadnúť, tak sme veľakrát čakali aj hodinu, kým zmenil polohu. Bolo to úžasné a vtipné obdobie.
Keď sa synček narodil, čo si cítila?
Neexistujú slová, ktorými by som to vyjadrila, povedať šťastie je strašne málo. Kubino je môj poklad, moja láska, môj „cicoš“. Dnes má takmer 8 rokov a keď spí pri mne v posteli, keď ho vozím na nohách, alebo príde ku mne len tak mi dať pusu, sú to chvíle, ktoré chcem, aby neskončili.
Jakubko ťa určite posúva v Tvojom živote. Za čo si mu vďačná? Čo si vďaka nemu dosiahla?
Áno, Kubík ma posunul vo všetkom, keď nemám silu potrebujem jeho pomojkanie. Keď už nevládzem, nechcem ísť ďalej, je tu ON.
Založila si občianske združenie ONAS. Pracuješ aj v OZ Aktívny vozík.
Čo Ťa viedlo k tomu, aby si bola aktívna v týchto dvoch združeniach? Som typ človeka, ktorý musí permanentne niečo robiť. Aktívny vozík je taká srdcovka, s Peťom sme ho spolu založili, neskôr sa k nám pridala aj Zuzka, naučila som sa veľa vecí, pomohli sme veľkému počtu rodín. Aktivity sme robili na celom Slovensku, keďže žijem pri Košiciach, samozrejme som sa zameriavala na tento kraj. Mali sme tu aj svoje centrum, ktorého aktivity a zariadenie sme presunuli do Centra Liberta. Veci sa kryštalizovali a prišiel čas na vznik združenia v Košickom kraji, tak som to cítila. Vzniklo občianske združenie ONAS, neľutujem toto rozhodnutie, práve naopak. Myslím si, že za ten krátky čas sme toho stihli dosť. Mojou motiváciou sú moje výsledky, to že pracujem pre dve združenia je v pohode. No v čase projektov, správ a podobne, radšej preč odo mňa, vtedy som na nevydržanie. Rodina si už asi aj zvykla na moje stresové stavy, vtedy deti majú Jarka. Napĺňa ťa práca s rodinami inak obdarených detí? Nerobila by som túto prácu, keby to tak necítim.
Iveta Burianeková
December 2014
0800 105 707 
