Už sa stalo samozrejmosťou, že sa o ženách v časopisoch píše úplne všetko a dosť otvorene. Samozrejmosťou sa však dodnes u nás nestalo, aby sa písalo o živote žien na vozíku. Ako tieto ženy žijú, čo ich teší a čo ich trápi? Sú iné ako ich „zdravé“ rovesníčky? Akú majú podporu v rodine? Ako a či zažívajú podporu v obci, meste, kde žijú?
S akou mierou podpory zo strany štátu môžu rátať? Akým spôsobom sú pre ne zabezpečené služby a zdravotná starostlivosť? Veľkou neznámou je sexuálny život žien žijúcich na vozíku. Spôsob, akým sa môžu prezentovať v očiach verejnosti, či vôbec majú pre to vytvorený priestor. Otázok je neúrekom. Týmto túto tabu tému odkrývam, a svojimi skúsenosťami, ako ženy sediacej na vozíku dvadsať rokov, chcem svojimi príspevkami priniesť nový pohľad na nás, ženy na vozíku. Sem tam sa v médiách objaví článoček o žene na vozíku aká je šikovná, že vyhrala nejakú medailu na športovej súťaži, prípadne zaznamenala iné úspechy. Objaví sa prekvapujúci článok, ak žena na vozíku prinesie na svet dieťa, ale stále je to len o tých “iných“ ženách a nie rovnocenných. V našej spoločnosti stále pretrváva silná deliaca čiaru medzi zdravými ženami a nami, ženami na vozíku.
Kto som? Volám sa Ľudmila Gričová, mám 59 rokov a ako som už spomenula, vyše dvadsať rokov musím používať namiesto vlastných nôh vozík a to rovno elektrický, pretože svalová dystrofia, ktorú som dostala do vienka vo veku 22 rokov, si berie svoje, či chcem alebo nechcem. Vo všetkých bežných činnostiach som odkázaná na pomoc inej osoby. Potrebujem pomoc aj pri presune na toaletu, pri otáčaní sa v noci na druhú stranu, pri obliekaní, pri kúpaní. Pomoc musím mať prakticky 24 hodín denne. Napriek tomu som žila a žijem, myslím si, zmysluplný život. Celú dobu sa zamýšľam nad tým, prečo je život žien na vozíku niečím, o čom sa otvorene v našej spoločnosti nehovorí, nepíše? Je to aj preto, že sú onálepkované ako „vozičkárky“ a nie sú vnímané ako ženy - na vozíku. Sama som proti tomu, ak sú ľudia, odkázaní na pomoc vozíka, označovaní ako vozíčkar – vozíčkarka. Nie, v prvom rade je to žena – na vozíku, muž – na vozíku!
Je potrebné uvedomiť si a myslieť na to, že vozík je naša nevyhnutnosť, tak ako pre slabo vidiaceho okuliare, a doposiaľ som nepočula o tom, aby takého človeka volali „okuliarnikom“. A presne v tom je ten rozdiel! Vnímať niekoho, kto sa pohybuje na vozíku ako kopu nešťastia, ako človeka, ktorý nepotrebuje od života nič okrem základných životných potrieb, jesť a spať, je absurdné.
My, ženy na vozíku, sme rovnako citlivé, milé, plačúce, smejúce sa, hádavé, mlčiace, zlostné, múdre, drzé, milujúce, nemilujúce, skrátka ženy. Mnoho žien na vozíku je zatvorených doma, schúlených a nesebavedomých. Často sa uzatvárame pred svetom, avšak nie je na to žiadny dôvod. Bojíme sa prejaviť, vyjadriť svoj názor, svoju chuť do života. Nebojme sa vykročiť do sveta. Namaľovať, navoňať, nosiť sukne, priliehavé tričká. Aj ženy na vozíku sú krásne, plné energie a chuti do života. Len tak sa budeme cítiť spokojne a dobre...ak si nič nebudeme odopierať. Čo však potrebujeme, nie je len vozík, ale zabezpečený, úplne rovnocenný a nezávislý život. O tom, ako je to v našich rodinách a spoločnosti ako takej, o tom, čo nás teší alebo hnevá, aj o tom, či a ako nám potrebné podmienky pre skvalitnenie nášho života vytvára štát, budem písať postupne.
Teší sa na vás Ľudmila Gričová
ludmila.gricova@gmail.com