Prečo? Nedávno sa ma známa spýtala, čo robím. „Bavím sa životom,“ odvetila som. Koľkí z nás to povedia? Dnes som s kamarátkou sedela pri čaji a káve. Bavili sme sa o všetkom možnom. Dala mi peniaze za knižky, ktoré majú v názve moje meno. Je zlatá osoba, veľmi mi pomáha. Fyzicky i psychicky. Vlastne, pomáhala mi, keď som na tom bola úplne že zle. Dnes už len prikývne, občas nesúhlasí, ona má svoj život, ja svoj. Zastávam teóriu, že názor ľudí treba ponechať jeho majiteľovi. Každý má právo myslieť si, čo chce.
Dokonca nám to aj povedať. Je len a len na nás ako s tým naložíme. Zrazu ma veľmi zamrzelo, že mnoho ľudí na mňa hľadí štýlom: „Tá sa má. Má auto, robí si, čo chce, chodí si, kam chce...“ Viem, že som tŕňom v oku nejednému človeku. A nielen ja. Všetci sú presvedčení, že sa topím v peniazoch. Píšem predsa knihy jedna za druhou, moje články sú súčasť istého časopisu, nikdy sa nesťažujem, nikomu nič nevyčítam. „Ty sa máš,“ povedia mnohí. Tí, ktorí sa odvrátia, keď z kufra auta vyťahujem invalidný vozík. „Vymením,“ poviem sucho.
„Daj mi zdravé nohy a ja Ti dám všetko, čo mám.“ Ticho. Zatiaľ sa nenašiel nik. My všetci, ktorí robíme tento svet krajším, to robíme iba tak. Ako by povedal de Mello – s výsostne sebeckým záujmom – baví nás to. Ja som šťastný, Ty si šťastný, tak prečo nie? Radosť a šťastie, dobrý pocit, to sú komodity, ktoré si za peniaze nekúpime. Iste, v našom svete zohrávajú dôležitú úlohu. Aj v tom mojom. Ale nie na všetko hľadím iba cez peniaze.
Ak aj dáke získam, neodkladám si ich na účet v banke, ale posielam ich ďalej do sveta. S vďačnosťou, že môžem. S vďačnosťou za všetko, čo mám.
S vďačnosťou, že môžem byť šťastná. Tancovať v daždi, ako som povedala v jednej svojej knižke. Nemám objektívne príčiny byť šťastná.
A čo tie subjektívne?
Dagmar Sváteková
November 2014
0800 105 707 
