Pri jednom aj so synom chvíľu premýšľali a napokon sa spýtali: „Mami, a prečo ten ujo nemá nohy?“ Ako by ste odpovedali? Matka sa im vrátila domov.
Mám pocit, že mladší syn sa na novú situáciu aklimatizoval pomerne rýchlo. Hneď v prvých dňoch pochopil, že ak sa ocitnem na zemi, na zemi aj ostanem. A kto je tu teraz šéf? Situácia sa zlepšuje, ale i tak mi nezabudne povedať: „Šak sa trochu ponáhľaj, Ti to trvá...“ Chodí do malej triedy v materskej škole. Učiteľky vedeli skôr ako ja, že budem mať elektrický vozík. Pred ostatnými deťmi je macher, keď preňho na ňom prídem a dovolím mu šoférovať. Dcéra to má ťažšie. Pretože tá si ma pamätá ako zdravú. Pamätá si ma, ako som ju v deň termínu pôrodu mladšieho syna vozila na sánkach po zasneženom meste. Aj to som sa mala viac ponáhľať...
Pamätá si, ako sme chodili na výlety, ako som ju nosila na chrbte, ako som tlačila kočík a bežala za ňou, keď sa učila bicyklovať... Zlaté časy sú preč. Dnes vie, aké to je tlačiť mamu na invalidnom vozíku po nákupnom centre. Vie si sama vypísať prihlášku do detského kútika. Vie aké to je, keď pomáha mame vstať zo zeme.
A kto má dostať pochvalu za empatiu, ak nie ona? Má sedem a dva roky života jej život sám otrepáva učebnicu empatie o hlavu. Úprimne, mnohí dospelí sa od nej majú čo učiť. Som hrdá matka dvoch úžasných detí. Minule som na mechanickom vozíku bola pre syna v škôlke. Vykračujeme si domov spoza plotu škôlky sa ozve dievčatko: „A Ty si prečo na vozíku?“ Skôr ako som otvorila ústa, malý s typom pohľadu „ako sa môžeš pýtať na takú samozrejmosť“, odvetil: „Lebo je chorá. Doma máme aj elektrický vozík, aj chodítko, aj barly, aj palicu...“ Čo z neho bude, keď bude mať sedem?
Dagmar Sváteková
Júl - August 2014
0800 105 707 
